„Toto nie!“ Elspeth sa zhrozila, keď auto zastalo pred domom v ktorom mali bývať najbližších desať mesiacov. Aj Beatricin doteraz nezaujatý výraz sa zmenil na masku zdesenia a zúrivosti. Dokonca aj Will vyvalil oči. „Dnu to možno nebude až také zlé!“ zamrmlal no neznelo to veľmi povzbudivo. Sám tomu neveril.
„Ja dovnútra nevkročím!“ Beatrice si zastala vedľa nich s rukami vbok. Všetci traja hľadeli na dom, pravdepodobne najstarší a najškaredší dom aký sa v tomto meste dal nájsť. Farba na dverách sa odlupovala a kedysi žltá omietka mala teraz neidentifikovateľnú farbu.
„Myslím, že nemáš na výber!“ podotkla Elspeth a ako prvá vykročila k domu. Nemala ani najmenšiu chuť vidieť túto budovu zvnútra, ale čo iné mohla spraviť?
Potlačila dvere, ktoré sa bez problému otvorili, znechutene si odfrkla. Vošla do vstupnej haly a potom do dverí naľavo, čo mala byť pravdepodobne kuchyňa. A kedysi aj zjavne bola, no teraz miestnosť tvorili, len štyri holé steny a v strede okrúhly stôl, ktorému chýbala jedna noha.
Počula kroky a vedela, že jej spoločníci sú za ňou. Otočila sa a na tvári jej bolo badať zhnusenie. Rovno za ňou stál Will a ohromene sa díval na príbytok.
„Toto je tvoja práca?“ oborila sa na neho. Len pokrútil hlavou. Elspeth prikývla, pretože pochopila, kto má toto všetko na svedomí.
„Kieran!“ to meno vyslovila ako nadávku. William prikývol. „Pozri, veľmi dobre viem, že tu nie si len preto aby si nás chránil a dokonca ani preto aby si vytáčal Beatrice do nepríčetnosti. Viem, že ťa sem Kieran poslal, aby si mu podával správy. Tak jednu pre neho mám!“ na chvíľu sa odmlčala aby chytila dych a potom pokračovala. „Odkáž tomu sukinmu synovi, že v tomto bývať nebudem a okamžite sa vraciam domov!“ s tým sa otočila na päte a chcela vypochodovať z domu cez zadný vchod, ktorý bol na opačnej strane kuchyne, no cestu jej zahatala obrovská postava v čiernom plášti.
„Tak sukin syn čo?“ zasmial sa a ju až zamrazilo. Okamžite sa pokúsila odstúpiť, no chytil ju za ramená. Zdvihla hlavu a pozrela do jeho ľadových očí.
„Pusti ma!“ zaškrípala zubami. Zasmial sa, no zovretie nepovolilo.
Naklonil sa tak, že mal pery tesne pri jej uchu a chrapľavo zašepkal.
„Pošli ich vonku!“ prikázal.
Elspeth sa prenikavo zasmiala. „Ty si fakt myslíš, že som až taká sprostá?“ spýtala sa ho s arogantným úsmevom na perách. V Kieranovi vrelo, ruky sa mu triasli ako jej zvieral ramená.
„Pošli ich vonku, lebo ich oboch zabijem!“ zavrčal znova. Dokonca ani ona si nedovolila pochybovať, že to, čo povedal splní. Neochotne, no predsa, pootočila hlavu a pozrela na Beatrice. Tá na ňu vystrašene hľadela spoza Willa, ktorý zatínal päste v snahe ovládnuť nutkanie rozbiť Kieranovi nos.
„Choďte von!“ zašepkala sotva počuteľne. Will vyvalil oči.
„Nenechám ťa tu s ním!“ protestoval.
„Ale áno necháš! Vypadni!“ Kieran hľadel presne na neho a z očí mu sršala čistá nenávisť. Will sa mu chvíľu díval do očí odhodlaný ani sa nepohnúť, no niečo v Kieranovom pohľade ho donútilo otočiť sa a odtiahnuť Beatrice vonku.
Kieran počkal, kým ich kroky odzneli a potom ju od seba prudko odstrčil a Elspeth mala čo robiť aby sa udržala na nohách.
„Už si spokojný?“ zavrčala, keď nadobudla rovnováhu.
„Nadmieru!“ posmešne sa uškrnul a oprel sa o stôl. Založil si ruky na hrudi a pohľadom si ju premeriaval.
„Čo tu robíš?“ spýtala sa. Nie žeby ju to zaujímalo, no nemohla vydržať jeho pohľad na svojom tele.
