Elspeth nespala dlho. Nemohla, pretože luxus bezsenného spánku jej nebol dopriaty už tak dlhý čas, že si ani nepamätala kedy naposledy sa poriadne vyspala.
Tentoraz ju znova prenasledovali výjavy z dávnej minulosti, akoby sa to všetko bolo odohralo len včera. Bojové hulákanie mužov, zvuk ocele udierajúcej o oceľ. Plač detí a zúfalé výkriky žien.
Nemohla, nedokázala a nevedela, či vôbec chce vyhnať si to všetko z hlavy. Jedna jej časť chcela vymazať všetky spomienky, chela zabudnúť. No na druhej strane si uvedomovala, že všetko to čo sa stalo, všetko to čo si pamätá, ju vytváralo a formulovalo na človeka akým je dnes a nech jej Boh pomáha, ak ľutuje to, čím sa stala.
Prebudilo ju prudké zatresnutie dverí a následné nadávky. Vedela, že sa niečo stalo, pretože Will nadával len zriedka. A vtedy začula zdola tlmené vzlyky. Okamžite ju to prebralo a vystrelila z postele. Zbehla dolu schodmi, do obívačky a zbadala Beatrice sedieť na sedačke a plakať objímajúc vankúš.
Elspeth si vzdychla, pobrala sa k priateľke a bez slova ju objala. Vtiahla ju do svojho ochranného náručia tak, ako ju pred nedávnom objímal Will, keď plakala. Ani sa nepokúšala jej niečo hovoriť, nič sa jej nepýtala, len ju nechala vyplakať sa.
Keď sa Beatrice ako tak upokojila, mierne sa nadvihla a opuchnutými očami na ňu pozrela. Elspeth sa neveselo zasmiala.
"Čo sa stalo?" spýtala sa pošepky.
Beatrice len pokrútila hlavou a nepovedala ani slovo.
"To Will však?" hádala a podľa toho ako sa kamarátke zatriasli plecia, vedela, že trafila do čierneho.
"Čo spravil?" spýtala sa a začínal v nej vrieť hnev. "Zabjem ho!" zavrčala, no Beatrice ju chytila za rukáv a pokrútila hlavou.
"On za nič nemôže." šepla.
"Tak čo sa potom stalo?" Elspeth už ničomu nechápala.
"Nič!" Beatrice sklonila hlavu, aby sa jej nemusela pozrieť do očí.
"A ty si tu ideš pre NIČ vyplakať oči čo?" pomaličky jej dochádzala trpezlivosť. Ak sa okamžite nedozvie, čo ten sukyn syn urobil, vytrasie z neho dušu aj bezdôvodne, len aby sa upokojila.
"Elspeth nechaj to tak!" pokrútila Beatrice hlavou a oprela sa o vankúše za sebou.
"A veruže nenechám. Ak mi nechceš odpovedať ty, idem sa spýtať Williama a modli sa aby si ho potom nepochovávala v škatuľke od zápaliek!"
"Ale on odišiel!" pokúsila sa namietnuť Beatrice, no Elspeth len pokrčila plecami a vybehla z domu zanechávajúc zmätenú Beatrice sedieť na sedačke.
Aj keď nemala ani len tušenia kde má Williama hľadať rozbehla sa a v behu sa premenila. O niekoľko stotín sekundy už po ulici nebežalo dievča, ale vzlietal z nej obrovský čierny vták.
***
William sedel pri fontáne v parku s fľaškou najlepšej pálenky aká sa len dala kúpiť na benzínovej pumpe pri meste, Oči upieral na mesiac zrkadliaci sa na vodnej hladine, ktorej pokoj narúšali prúdy vody striekajúce do výšky a prehrávajúce boj s gravitáciou.
Bol tak zamyslený, že keď pred ním pristálo čosi čierne a obrovské, tak ním trhlo až vyhodil fľašu do vzduchu a tá sa rozbila na milión kúskov. A keď sa to čosi premenilo na dievča s čiernymi vlasmi a vlčími očami plnými zúrivosti, pomaly začínal ľutovať, že sa vôbec narodil.
"Ak mi do dvoch minút nevysypeš, čo si urobil Beatrice, tak ťa zabijem. A nepotrebujem na to ani dôvod." vrčala a približovala sa k nemu.
Na svete nebolo nič nebezpečnejšie ako do nepríčetnosti vytočená Elspeth. "Zabiješ ma s dôvodom,či bez neho, tak načo mrhať časom?" Za triezva, by si také niečo nedovolil vysloviť, no množstvo alkoholu v krvi jeho odvahu niekoľkonásobne posilnilo. Čo bolo v tomto prípade smrteľne nebezpečné.
"William..." zaznelo varovne a tak chladne, až mu naskočili zimomriavky.
"Dobre dobre..." zvyhol ruky nad hlavu akože sa vzdáva. "Pobozkal som ju!" vzdychol si a zaboril si hlavu do dlaní.
"A?" Elspeth očividne nechápala.
"A..." odmlčal sa a zbieral odvahu. "...a potom som jej povedal, že my dvaja nemôžeme byť spolu a....odišiel som!" bezmocne pokrútil hlavou a zmieril sa s tým, že toto sú jeho posledné okamihy na tomto svete, no neprišlo nič. Žiaden výbuch atómovej bomby, ani zemetrasenie, či hurikán. Len ticho. Will pre istotu zdvihol hlavu aby sa presvedčil, či tam Elspeth ešte stále stojí.
Stála a nevedela nájsť slová. To sa u nej stalo po prvý krát, odkedy si pamätal, a že si toho pamätal dosť.
"Elspeth?" oslovil ju opatrne. Pozrela naňho.
"Už chápem..." povedala len a potom po nej ostal len vzduch nasýtený vôňou malín.
Will si znova zaboril tvár do dlaní a zastal tak nehybne sedieť až do rána. S prvými ľúčmi úsvitu vstal a pobral sa domov.
...Ďalšia časť, dnes už druhá a pardon, že tak "smutná" ale potrebovala som si vybiť pocity....dúfam, že sa vám páčila a zanechajte svoje názory v komentároch.
A len pre ujasnenie, napriek všetkým príbehom, ktoré som napísala doteraz a napriek tomu ako ma poznáte, táto story a ani žiadna ďalšia po nej NEMÁ a NEBUDE MAŤ nič spoločné s Bieberom, takže ak očakávate, že ten tajomný chalan je Justin, tak sa prosím zmierte s tým, že nie je. Ďakujem za pochopenie :)
Vaša Lily ♥
