Ešte chvíľu jej trvalo, kým prinútila svoje nohy k pohybu, no potom sa rozbehla ani keby mala za pätami leva. Zbehla 3 poschodia a podarilo sa jej bez väčšej ujmy prekľučkovať pomedzi davy študentov na chodbách. No zlatú hlavu chalana s uhrančivími očami nikde nevidela. Akoby sa vyparil.
Bezradne stála uprostred preplnenej chodby, ľudia do nej narážali v snahe dostať sa do tried, nad hlavou jej hučal zvonek oznamujúci začiatok hodiny. No jej sa hlavou preháňalo len jediné. Stále videla pohľad jeho očí, čítila tlak jeho pier na tých svojích, jeho dotyk na zápästiach. Jeho hlas vyslovujúci tie slová, ktoré si nikdy nemyslela, že bude počuť od človeka. V tej chvíli ju ani nenapadlo, aké nebezpečné to pre ňu môže byť, to zistila až omnoho neskôr. V tej chvíli všetko, čo chcela bolo nájsť ho. Nájsť ho a vytriasť z neho odpovede na jej otázky.
Z úvaho možných spôsoboch úniku zo školy ju vytrhlo až telo, ktorého náraz ju odhodil dobré dva metre dozadu a ďalší meter sa kĺzala po podlahe.
"Nevidíš kam ideš?" zavrčala a stavala sa na nohy, pripravená neznámeho útočníka zraziť na zem podobným spôsobom. No ten zámer ju prešiel hneď ako zbadala od hnevu červenú tvár riaditeľa školy. Okamžite zbledla ani stena a cúvla. Vyššieho chlapa v živote nevidela. Dokonca ani Kieran by mu nesiahal ani po oči, a to už bolo veru čo povedať.
Ten chlap by mohol hrať basketbal a bol by najlepší, pomyslela si.
"Čo robíte po zvonení na chodbe?" zahrmel hlbokým hlasom. Až vtedy si uvedomila, že je na chodbe sama a všetci už pravdepodobne počúvajú výklady učiteľov poslušne sediac v laviciach.
"Nemohla som nájsť triedu." zaklamala rýchlo. "Som tu nová!" doložila na vysvetlenie a pozrela mu do očí.
"To vidím, vás by som si určite zapamätal!" úlisne sa zaškeril a premeral si ju od hlavy po päty. Pri jeho pohľade ju striaslo odporom. Skvelé, nič lepšie ju v tomto meste už nemohlo stretnúť. Polorozpadnutý dom, chalan, ktorý Boh vie ako, vie, čím je a ešte k tomu úchylný neuveriteľne vysoký riaditeľ školy.
"Akú to máte hodinu?" pokračoval.
"Ééé..." rýchlo vytiahla rozvrh, ktorý jej ráno podstrčila Beatrice a pozrela doň. "Angličtinu s profesorkou Stuartovou!" prečítala a pozrela na neho.
"A hovoríte, že neviete nájsť triedu?" zamračil sa. Elspeth prikývla.
Ukázal prstom za ňu. "Myslím, že to je miestnosť, ktorú ste tak hľadali!" uškrnul sa a nenáhlivo odkráčal. Elspeth celá červená, nevediac či od hnevu alebo od hanby, vošla do triedy.
"Prepáčte, že meškám!" rýchlo zamrmlala smerom k profesorke a bežala si sadnúť k Beatrice.
"Kde si bola?" spýtala sa jej šeptom a naklonila sa bližšie.
Elspeth len pokrútila hlavou a vytiahla si papier a ceruzku. Začala si bezmyšlienkovite kresliť a pritom upierala zrak na bielu tabuľu pred sebou.
"Skry to!" sykla jej Beatrice, keď sa učiteľka pohla smerom k nim. Vyšklbla jej papier spod ruky a rýchlo ho hodila do tašky.
"Nechceli by ste sa s nami podeliť o to, čo tu už celú hodinu kreslíte slečna Davis?" Keď Elspeth vzhliadla od lavice, stretla sa s chladným pohľadom jasnomodrých očí profesorky, nahodila svoj najlepší ironický úsmev, vytrénovaný rokmi stretávania stále rovnakých idiotov.
"Myslím, že by vás to nezaujímalo!" zatiahla a vstala, aby bola pohľadom zarovno s profesorkou.
"Elspeth sadni si!" potiahla ju za rukáv Beatrice.
