"Môžem sa s tebou rozprávať?"
Espeth sa vrátila do prítomnosti a až prineskoro si uvedomila, že jej po lícach stekajú slzy. Rýchlo si ich utrela, no nie dosť rýchlo, pretože pri dverách sa už ozval rýchly nádych a rýchle kroky. V nasledujúcej sekunde ju už obímali dve silné ruky a tisli si jej hlavu na svoju hruď. Snažila sa mu vykrútiť a skryť si tvár, no nedovolil sa jej ani pohnúť. Tak ho nechala a tuhšie sa k nemu pritúlila. Pod uchom cítila ako mu silno a pravidelne bije srdce. Akosi ju ten zvuk upokojoval. Zatvorila oči.
***
"Spí?" spýtala sa Beatrice, keď sa Will zjavil vo dverách obívačky a pretieral si oči. Prikývol a hodil sa na sedačku vedľa nej.
Beatrice sa zachmúrila, robila si o Elspeth starosti. "Ako dlho to ešte potrvá?"
William pokrčil plecami a akoby mimochodom ju objal okol útlych ramien. Pritúlila sa bližšie k nemu a hlavu si oprela o jeho krk. "Ja neviem Ris. Poznáš ju, vieš aká dokáže byť ak ju niečo vyvedie z miery. Toto bol myslím, ešte len začiatok." vzdychol si a oprel si bradu o jej vlasy. Pomaly vdychoval vôňu vanilkového šampónu a mimovoľne sa usmial.
"Will?"
Ani sa neobťažoval otvoriť oči. "Hmm?"
"Mám z toho všetkého zlý pocit." hlesla a striaslo ju. Will si ju pritiahol ešte bližšie.
"To my všetci Ris. Ty si nevidela Kierana dnes ráno. Vyzera akoby mu niekto ukradol cukríky z vrecka." mierne sa zachychotal a hruď pod Beatrice sa zachvela.
"Bojí sa o ňu, ale nikdy to neprizná." pokrútila hlavou.
"Čo sa vlastne medzi nimi stalo? Nikdy ste mi to nepovedali." zamračil sa Will.
"A ja ti to ani nepoviem, ak to chceš vedieť, budeš sa musieť spýtať Elspeth." odvrkla zrazu podráždene a pokúsila sa od neho odtiahnuť no nedovolil jej to. Pocítla ako sa mu zrýchlil dych a jeho objatie sa zmenilo na železnú klietku z ktorej nebolo úniku.
"Will?" vyvrátila hlavu tak aby mu pozrela do očí a to nemala robiť. V momente ako sa jej pery ocitli tak blízko jeho tváre sa neovládol a pobozkal ju. Prudko a živočíšne, akoby sa bál, že sa odtiahne, No také niečo jej v tej chvíli ani len nenapadlo a aj keby jej napadlo, jeho pery boli tak sladké, že by ten nápad hneď zavrhla.
Jeho ruka zablúdila z jej ramien, na zátylok a tým si ju pritiahol ešte bližšie. Omotala mu ruky okolo krku a posunula sa tak aby mu sedela v lone. Obaja dýchali rýchlo a plytko. Beatricino srdce išlo vyskočiť z hrude, krv jej vrela v žilách a po tele jej akoby behali tisíce malých stvorení. Celá sa triasla v jeho náručí a on si jej chvejúce telo pritískal k svojmu. Jazykom skúmal sladkosť jej úst a ona vzdychla. Usmial sa jej na perách a posledný raz ju nežne pobozkal. Potom sa odtiahol a pritúlil si jej hlavu na hruď.
"Ris?" ozval sa a hlas mal mierne zachrípnutý.
"Hmm?"
"Toto nemôžeme." Tá veta ju prinútila sa vystieť.
"Čo?"
"Toto." okázal na seba a potom na ňu.
"Prečo? Nechytám sa!" zmrštila obočie.
"Jednoducho nemôžeme." odvetil, odtisol ju od seba a vyšiel z izby. Počula ako buchli vchodové dvere a potom auto, vychádzajúce z príjazdovej cesty.
Ostala tam sedieť a ani netušila ako, dolu lícami sa jej spustil príval sĺz. Ani len sa nesnažila ich zastaviť, len si vzala najbližší vankúš a pritúlila si ho na hruď.
...ďalšia časť, nie taká dlhá ako ste si možno predstavovali, ale predsa niečo a ako som sľúbila je venovaná Nine Petrovej, ďakujem ti za krásne komentáre :)
Lily ♥
