Náhody neexistujú

Auto

"Boli sme so Samom na ihrisku a oproti prešlo auto. Spoznala by som ho vždy. Ten dement si to dal pretrieť, Sam síce vravel, že to môže byť náhoda, ale  ja viem presne, kde som mu tú ryhu spravila..." Skočila som jej do reči, pretože to zo seba sypala takou rýchlosťou, že som jej sotva rozumela.

"Spomaľ Nina, aké auto?" Mihla som neistým pohľadom na Jacka a čakala na odpoveď.

"Kylovo. Ten debil je v meste, netuším čo tu robí ale dúfam, že hneď zasa vypadne." Zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Kyle bol posledný človek, ktorého by som tu chcela vidieť. Spomenula som si na to, ako s kamošmi zmlátil Jacka a viem, že Sam s ostatnými by mu to veľmi radi vrátili. Dúfala som, že sa Nina predsa len splietla. Alebo, že to bola len hlúpa náhoda. 

"Videla si ho? Prečo tam bol?" Otočila som sa chrbtom k Jackovi, akoby som tak mohla zabrániť tomu, aby ma počul. Vedela som však, že ma potom bude čakať vysvetľovanie tohto telefonátu. 

"Neviem. Nemám ani poňatia. Sam si stále myslí, že zbytočne preháňam, ale ja som si istá, že to bola jeho kára. Proste to viem." Znervóznela som a vyšla zo mňa tá najidiotskejšia odpoveď akú bola moja myseľ schopná vymyslieť.

"Možno len prechádzal cez mesto. Na čo mi to vôbec vravíš?" Nervózne som si prehrabla vlasy.

"Pre každý prípad. Ak by sa ten blbec vrátil....Dávajte si pozor. Hlavne Jack." 

"Vďaka." Zložila som než stihla dopovedať niečo ďalšie. 

"Čo chcela?" Spýtal sa ma Jack a ja som sa k nemu obrátila s úsmevom.

"Ale Nina videla v meste ...bývalého a bojí sa, čo na to povie Sam. Veď ju poznáš." Zaklamala som mu, aby som ho ušetrila nepríjemnostiam. Ak Kyle naozaj len prechádzal cez mesto, Jack to nepotreboval vedieť a chalani už vôbec nie. 

"Aha. Myslíš, že vaši budú frflať kvôli tomu tetovaniu? Dúfam, že si mama nemyslí, že to bol môj nápad?" Zmenil tému a pozrel na mňa.

"Mohol by si sa obetovať a vziať to na seba, možno by to prijali ľahšie." Navrhla som mu no on hneď pokrútil hlavou.

"Tak to ani náhodou. Len im pekne povedz, že si to vymyslela ty. Lebo ma tak veľmi ľúbiš." Pomaly sa ku mne priblížil a s úsmevom na mňa zdvihol obočie. 

"No, vidíš ako hlúposti kvôli tebe robím? Máš na mňa hrozný vplyv." Obvinila som ho s vážnym výrazom, no kútiky úst sa mi cukali do úsmevu.

"Práve naopak. Vďaka mne si krajšia a lepšia. Pozri sa!" Dotiahol ma pred zrkadlo a ukázal na môj odraz rukou.

"Obliekla by si sa niekedy predtým do týchto...módnych skvostov? To asi ťažko. Nosila by si tie strašné volániky a ružové šaty ako barbie. Stále nechápem, ako som sa do teba mohol zaľúbiť. Nosila si hrozné veci, počúvala hroznú hudbu..." Prehnane afektoval, vyzeral ako módny návrhár ktorý kritizuje modelku. Nevydržala som to a musela som sa začať smiať. 

"Tak zle som na tom nebola. Nepreháňaj! Mala som v skrini kopu pekných vecí."

"Áno. Myslíš tie, ktoré som ti potom pomohol vyhádzať a nahradiť ich novými? Priznaj si to. Nebyť mňa, stále by si bola tá snobská slečinka, ktorá sa bojí ukázať, čo vlastne naozaj chce." Potriasla som neveriacky hlavou a uvedomila si, že má pravdu. Nebyť jeho, naozaj by som to asi nikdy nedokázala. 

"To je fakt. Ale aj tak si ma kvôli tomu nemusel zraziť. Nemáš lepší spôsob ako zaujať dievča? Musíš jej zlámať nohy aby šla s tebou na rande?" Chytil ma za pás a stiahol bližšie k sebe.

"Viem, že moje spôsoby nie sú práve vyberané. Ale fungovalo to." Pobozkal ma na líce a ja som sa usmiala. V tom som začula buchnúť vchodové dvere a pozrela som na jeho odraz v zrkadle.

"Asi by si mal ísť. Mňa ešte čaká dlhé vysvetľovanie." Prikývol a pustil ma.

"Ak by bol problém, zavolaj. Som tu za dve minúty." Usmiala som sa a prikývla. Venoval mi ešte jeden bozk na pery a potom odišiel. 

Chvíľu som počkala, zhlboka sa nadýchla a otvorila dvere. Zbehla som schody na prízemie a očami hľadala otca. Stál v obývačke spoločne s mamou a hneď, ako ma počul prichádzať, sa ku mne otočil s prekvapeným výrazom.

"Ty máš tetovanie?"