Love🖤

24*

Emma

Ráno ma zobudila sestrička kvôli vizite. Doktor mi povedal že všetky vyšetrenia dopadli dobre, a že môžem ísť domov. Vraj sa  ale nemám stresovať a namáhať.

Niekto zaklomal a dnu vošiel James.

"Ahoj sestrička." usmeje sa a objíme ma.

"Ahoj." usmejem sa.

"Môžeme ?" opýta sa a ja prikývnem.

Zobral mi tašku a ja som ešte podpísala priepustku.

"Alex je doma?" opýtam sa už v aute.

"Robí poriadok." zasmeje sa a ja na neho nechápavo pozriem.

"No vieš, on nevie držať ani metlu." povie a ja sa uškrniem.

"Veď ani ty nevieš." zasmejem sa a James sa zatvári dotknuto.

"Veď ja poupratujem." poviem a on na mňa škaredo pozrie.

"Nemáš robiť nič." upozorní ma a ja prekrútim očami.

"A to budem deväť mesiacov sedieť na zadku a nič nerobiť?" nadvihnem obočie a on prikývne.

Ach.

James zaparkoval a otvoril mi dvere, na čo som sa na neho doširoka usmiala.

Je neskutočne pozorný.

Vošli sme dnu, kde sa šírila krásna vôňa.

"On varil?" opýtam sa prekvapene Jamesa.

"Asi." mykne plecom. Spoločne sme sa vybrali do kuchyne, kde Alex naozaj varil. Keď nás uvidel, okamžite ku mne príde.

"Ahoj." usmeje sa a najprv ma pobozká a potom objíme. Bolo to trocha divné pred Jamesom. Ešte som si nezvykla.

"Čo to bude až to bude?" opýta sa James a niečo prehrabne na panvici.

"Nechaj sa prekvapiť." povie Alex a odstrčí ho od sporáku.

Rozhodla som si ísť na chvíľu lahnúť, pretože som celkom unavená.

"A ty kam ideš?" opýta sa ama James.

"Som unavená, idem si ľahnúť." usmejem sa a idem hore do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a pozerala na strop.

Nie som pripravená. Nie som. Budem to zvládať? Veď sa neviem postarať ani sama o seba. A čo Alex? Veď má 20 a mal mať normálne dievča. Čo keď ma po čase opustí?

Zo zamyslenia ma vyrušilo otvorenie dverí. Dnu vstúpil Alex. Ľahol si ku mne tak, aby na mňa videl.

"Em prepáč mi to." povie a pohladí ma po líci.

"A čo ti mám prepáčiť?" nadvihnem obočie.

"Máš 18. Je to moja chyba." povie smutne.

Ty máš 20 a zahadzuješ sa so mnou.

"Alex netrep hlúposti. Pokiaľ viem, boli sme pri tom obaja. Je to aj moja chyba. Mala som užívať antikoncepciu." vzdychnem si a posadím sa.

Na chvíľu zavládlo ticho, no potom ho Alex prerušil.

"Tvoj otec ma zabije keď príde." zasmejeme sa. Veru zabije. Celkom sa toho bojím. No dobre, čo celkom, neskutočne sa tej chvíle bojím.

"To je síce pravda, ale zvládneme to." chytím ho za ruku.

"Ľúbim ťa." povie a stisk ruky mi opätuje.

"Ja teba tiež." doširoka sa usmial a potom ma pobozkal.