Love🖤

27*

Emma

Alex prišiel okolo 1:00 ráno domov. Vedela som to preto, lebo som nemohla zaspať. Musela som stále na to myslieť. Potrebovala som mu to povedať.

Alex vošiel potichu do izby a začal sa vyzliekať.

"Alex?" opýtam sa potichu. Mykol so sebou. Myslel si že spím.

"Preboha Emma, zľakol som sa. Prečo nespíš?" opýta sa ma a prevlečie si na seba staré tričko na spanie. Na malú chvíľu ma upúta jeho dokonalá hruď, no potom sa spamätám.

"Musím ti niečo povedať." posadím sa. Alex sa zatvári znepokojene.

"Stalo sa niečo?" opýta sa a prisadne si ku mne.

"Písala mi Amy." poviem a on sa zamračí. Strčila som mu do ruky notebook, aby si tú správu prečítal sám. Bála som sa jeho reakcie, no musel to vedieť.

So zatajeným dychom som ho pozorovala.

"Ja-ja som.......adoptovaný?" opýta sa prekavpene. Och, je to tu.

"Je mi to ľúto." poviem a pohladím ho po ruke. Nevnímal. Stále pozeral na tú správu.

"Alex." poviem troška hlasnejšie. Konečne na mňa pozrel. Lenže v tom momente ma pichlo pri srdci. Alexove oči boli zaliate slzami. Strašne ma bolí keď ho takto vidím.

"Poď sem." poviem a on dá notebook preč. Vtiahla som si ho do objatia, ktoré mi opätoval.

"Klamali mi celý život Em." povie mi do krku. Pod jeho dychom sa mierne zachvejem.

"To bude dobré." oh, vážne? Nič iné ťa nenapadlo Emma?

"Nebude. Prečo mi to nepovedali? A hlavne prečo ma moji vlastný rodičia nechceli?" pozrie na mňa a ja mu zotriem slzu, ktorá mu stekala po líci.

Ach Alex. Keby som to vedela. Najradšej by som sa rozbehla za nimi a vynadala im, že opustili niekoho tak výnimočného.

"Alex nerieš to už. Len sa budeš trápiť." poviem a on sa zasmeje.

"Teba by netrápilo keby si zistila, že si adoptovaná?" nadvihne obočie. Jasné že trápilo. No mňa teraz trápi, že sa trápiš ty.

Na tvojom mieste by som sa totiž psychicky zložila.

"Aspoň viem, že ma zrejme nikto nemal rád." povie a ja záporne pokrútim hlavou.

"Ja ťa ľúbim. James s Tomom ťa berú ako brata. Môj otec s Alice ťa majú tiež radi." poviem a on sa jemne usmeje.

Zdvihnem ruku a jemne mu ňou prejdem po líci až k perám, na ktorých sa zastavím. Nahnem sa a venujem mu jeden krátky bozk, no zato plný lásky.

"Nestačím ti?" odsuniem sa a pozriem mu do očí, kde už nevidím smútok ale šťastie.

"Stačíte." usmeje sa na moje brucho. Doširoka sa usmejem. Myslí aj na to malé a to ma naozaj teší.

"Ale zistím kto sú moji praví rodičia." povie a ja si vzdychnem.

"Ale nie dnes." poviem a on prikývne.

Márne som mu hovorila že dnes nie. Ešte pred tým než išiel spať, stihol potajomky napísať do najbližšieho detského domova, kde zrejme bol.
Uvidíme, ako to celé ešte dopadne.

***
Zobudila som sa a ponaťahovala sa. Alex už v izbe nebol. Zišla som dole, kde už sedeli všetci.

To naozaj spávam tak dlho len ja?

"Ahojte." pozdravím ich a oni mi skoro jednohlasne odzdravia.

"Čo rozoberáte?" opýtam sa a prisadnem si k nim na gauč.

"Alexa." povie otec. Pozriem smutne na Alexa, ktorý mi prikývne. Čiže im to povedal. Prídem k nemu a silno ho objímem. Potom sa odtiahnem a dám mu pusu.

"Alex máš v nás oporu." usmeje sa na neho otec a Alex mu úsmev opätuje.

Rozobrali sme asi všetko. Od rôznych dôvodov prečo ho jeho rodičia nechceli, až po otcovu svadbu.

"Mimochodom, v sobotu sa sťahujeme." usmeje sa otec na Alice.

"Ale veď to je o dva dni. Vy nemáte nič zbalené ani nachystané." povie James a Alice prikývne.

"Preto začneme dnes. Vy nám s tým jasné že pomôžete." uškrnie sa na nás otec a my si vzdyhneme. Komu sa chce niečo robiť v takomto teple?

Alex

Zatial čo Emma triedi knihy a James umýva auto, ja som v Nickovej pracovni a triedim mu všetky papiere.
Čo som ja sekretárka jeho alebo čo.

Ale aj tak. Vlastne som sa vôbec nevedel sústrediť na prácu. Neustále som musel myslieť na to, že som adoptovaný.

Ani si neviete predstaviť, aký je to hrozný pocit nepoznať rodinu. Hrozne by ma zaujímalo, prečo ma nechceli.

Nikdy som nebol ten rodinný typ, no toto ma celkom zranilo. Moji rodičia ( tí nepraví) ma zradili. Nepovedali mi to. A to mám 20. Ako poznám Amy, vyžívala sa v písaní tej správy. Určite sa potešila, že ma to zranilo.

Už vážne neviem, čomu mám veriť. Čo ak sú moji biologickí rodičia mŕtvy? Čo ak ma tá žena nechala kvôli tomu, že by bola na mňa sama?

Bože Alex spamätaj sa!

Vzdychol som si a radšej sa vybral za Emmou do knižnice. Vošiel som tam a uvidel ju ako sa objíma s Jamesom.

Emma

Už asi hodinu triedim otcove knihy. Má ich asi 200.

A na čo mu sú? Na nič. Veď nečíta.

So sebou si chce zobrať len niektoré a tie mi vypísal na papier. Chce ich 105 a ja mám nájdených len 20.

Super.

Neskutočne ma začali bolieť nohy. Na chvíľu som si sadla na stoličku a vydýchla si.

"Je ti dobre Em?" objaví sa za mnou James.

"Bolia ma nohy." poviem a on si predomňa kľakne a začne mi ich masírovať.

Hah, záviďte.Mám osobného maséra.

"Musíš sa šetriť sestrička. Aj keď si len v druhom mesiaci, je to záťaž." povie starostlivo a ja sa začnem smiať.

On to čítal.

"Čo je?" pozrie na mňa ako na debila.

"Ty si to čítal. Však?" opýtam sa s úsmevom a on prikývne. Doktor mi totiž dal knižôčku, kde sú rôzne informácie o tehotenstve.

Odporúčil to prečítať aj chalanom. Alexa to veľmi neláka, no James ma naozaj prekvapil.

"Ďakujem že sa o mňa zaujímaš." pohladím ho po vlasoch ako malé dieťa. Nespokojne si ich začne upravovať, na čom sa zasmejem.

"A mimochodom. Ja sa zaujímam o vás." slovo vás zdôraznil a ja som ho s úsmevom objala.

Práve v ten moment vtrhol do knižnice Alex.

"Incest?" zasmeje sa a prekríži si ruky na hrudi.

"Idiot." zasmeje sa James.

"Súrodenecká láska." poviem a James prikývne.

"Som žiarlivý. Dávaj si na mňa pozor." ukáže prstom na Jamesa a my sa zasmejeme.

"Nebuď ako malý." poviem a pobozkám ho na líce.