Love🖤

38*

Emma

Ráno ma zobudili kvôli vizite. Doktor povedal,že ranka na bruchu sa hojí veľmi dobre. Lenže tam budem mať asi menšiu jazvu. Ponúkli mi ju chirurgicky odstrániť, no odmietla som.

Načo. Veď ju skoro nikto neuvidí. 

Alex mi volal ,že tá sestrička, Rita je u nás. Vraj ju zavolal James. Nechápem prečo to urobil, no dúfam že nebude ako Amy. Alex tvrdí že sa k nej James správa inak ako k ostatným dievčatám.

Žeby bola  jeho pravá?

Z môjho rozmýšľania ma vyrušilo zaklopanie na dvere a následne Tomova hlava vo dverách.

"Ahoj kráska." doširoka sa usmeje a ja tiež.

"Ahoj." odzdravím ho. Pritiahne si k posteli stoličku, na ktorú si sadne.

"Priniesol som ti aspoň časopisy." ukáže na stôl, kde sú položené.

"Ďakujem." poviem a on sa usmeje.

"Ako sa cítiš?" chytí ma za ruku.

"Lepšie." vzdychnem si. Tom chápavo prikývne.

"Vyzeráš lepšie. Už máš konečne farbu." zasmeje sa a brnkne mi po nose.

Tom je naozaj dobrý kamarát. Pre pár rokmi by som neverila tomu, že zo mňa a Toma by mohli byť aspoň kamaráti a nie to najlepší kamaráti.

"Ako sa má Alex?" nadvihnem obočie. Síce tu boli včera, no ja som sa musela opýtať.

"Tá hysterická kôpka nešťastia? Má sa určite lepšie. Aj on konečne chytil farbu." zasmeje sa a ja tiež. Lenže to som nemala robiť lebo ma zabolela rana.

"Pozor." povie karhavo Tom a ja prikývnem.

Tom tu so mnou strávil skoro celý deň. Preberali sme všetko. Od toho ako James odišiel až po teraz.Dokonca som  sa dozvedela že som sa mu jednu dobu páčila. To ma vážne prekvapilo. Lenže čo ma prekvapilo viac bolo to, že keď som sa ho opýtala čí sa mu páčim stále, neodpovedal. Len na mňa žmurkol a s úsmevom odišiel.

To som vážne  nepochopila a radšej ani nechcem. 

 O týždeň.

Prešiel týždeň čo som ešte stále v nemocnici. Rana už sa ako tak zahojila. Za ten týždeň sa stalo niečo nečakané. James sa dal dokopy s Ritou. Veľmi ma to prekvapilo. Ale budem dobrá sestra a budem im to priať. 

Dúfam že sa ani jeden nesklame. Rita je tu so mnou každý deň. Stihli sme sa celkom skamarátiť. Povahovo je celkom podobná mne. Čo sa mi samozrejme páči.

Niekto zaklopal na dvere a dnu vošla neznáma žena s mužom. Mohli mať tak do 45 rokov.

"Prepáčte ale to bude asi omyl."poviem, no oni s úsmevom pokrútia hlavou.

"My vás poznáme Emma." povie tá žena. Prekvapene som na nich pozerala. Čo to má znamenať? Ja žiadnu pôžičku ani hrnce na splátky nechcem. 

"Prepáčte ale vy ste?" nadvihnem obočie.

"My sme Alexovi biologickí rodičia." povie a mne vypadnú oči z jamiek. Takže sa v tom domove naozaj našli. Tak toto som nečakala.

"Aha." poviem. Nemám slov. Poriadne som si ich prezrela. Žena bola nižšia, vlasy ostrihané na mikádo čiernej farby. Muž bol dosť vysoký ako aj Alex. Mal krátke tmavohnedé vlasy. Keď som sa pozrela bližšie uvedomila som si, že má rovnaké oči ako Alex. Lenže keď sa usmial, zistila som, že to je vlastne naozaj celý Alex.

"Hneď ako sme sa dozvedeli že si tu sme ťa museli ísť pozrieť." usmeje sa Alexova mama.Ako vedeli že som tu? To niekde hlásili v rádiu, či čo.

"Ako ste vedeli že ja a Alex..."skočí mi do reči.

"Vieme o vás všetko. Boli sme u vás, čiže za Alexom." povie a ja opäť stratím reč. Prečo mi nikto nič nepovedal?

"Máš veľmi milého brata." povie Alexov otec a ja s úsmevom prikývnem. Nevedela som, čí to myslí ironicky alebo celkom vážne a úprimne. Budem dúfať, že úprimne.

Niekto opäť zaklope a dnu vojde asi o dva roky mladší chalan . Priam okamžite som si všimla neskutočnú podobu s jeho otcom a hlavne s Alexom.

O môj bože. To je jeho brat?

"Toto je Jeremy. Alexov brat."povie ich otec. Zakývam mu a on sa milo usmeje.

Nemôžem si pomôcť ale on je celý Alex.

"Takže má brata?" opýtam sa a oni prikývnu.  Bože Emma ale si blbá. Nevidíš?

"Koľko máš rokov?" opýtam sa ho.

"16." povie a ja prikývnem. Hm, veru vyzerá na staršie.

"A môžem vedieť ako sa voláte vy?" opýtam sa ich.

"Môžeš ale sľúb nám že ,nám budeš tykať." povie jeho otec. Musela som prikývnuť.

Takže Patrick, Jane aj Jeremy u mňa boli asi hodinu. Povedali mi prečo museli Alexa opustiť.

Vraj nemali kde bývať a nemali peniaze. Vždy to Jane ľutovala, no vedela že je Alex s lepšími ľuďmi.A hlavne sa potom bála, že ich Alex nebude chcieť spoznať. Keď ich z detského domova kontaktovali, že ich Alex hľadá, neváhali a prišli. Jane mi povedala, že vždy vedela že bude Alex výnimočný. Keď sa dozvedeli ako sa zachovali Amyni rodičia ,boli veľmi nahnevaní. Už nikdy nechcú Alexa opustiť, čo ma neskutočne potešilo.

"Tak čo? Si rád že máš brata?" opýtam sa Alexa, keď ma prišiel pozrieť.

"No som prekvapený ale aj celkom rád.Myslím že by som s ním mohol vychádzať dobre." usmeje sa a ja tiež.

"Ale musíš uznať že sa naozaj podobáte. Všetci traja." poviem a on sa zasmeje.

"Tak celkom áno. Ale nie až tak." povie a tentokrát sa zasmejem ja. Že nie až tak. Však oni sú svoje kópie.

"Dosť."pretočí očami a ja sa zasmejem. Ostane na mňa s úsmevom hľadieť.

"Nepozeraj tak na mňa." jeho úsmev ma donútil usmievať sa tiež.

"Som strašne šťastný že si tu. A že si už v pohode." povie a pobozká mi ruku.

"Ľahni si ku mne." poviem a ona sa uškrnie.

"Zase?" nadvihne obočie a ja prikývnem.

"Neviem čí môžem. Vtedy dovolili, no teraz nemusia." argumentuje. Pretočím očami.

"Tak ty nechceš?" poviem a otočím sa mu chrbtom. Počujem ako si Alex vzdychne. Počujem ako si dá dole  topánky a nadvihne perinu ,pod ktorú si následne ľahne. Víťazoslávne som sa usmiala.

Jemne si hlavu položí na moje plece a vlepí mi bozk na hlavu. Ruku jemne položí na moje boky a ja sa usmejem.

"Jasné že chcem." šepne a ja sa na neho s úsmevom otočím. Pritlačila som sa k nemu najviac ako to len išlo. Trocha ma zabolela rana, no nereagovala som na to. Takto som sa cítila dobre a to bolo najdôležitejšie.

"Už pôjdeš čoskoro domov a budeš stále pri mne." šepne mi a ja sa usmejem.