O MESIAC A POL POZDEJŠIE
Dulce
Už je to mesiac a pol čom sa stretla s Chrisom v parku. Už je to mesiac a pol čo vie o tom, že Luky je jeho synček. Snažím sa nato čo sa vtedy stalo nemyslieť, ale nejde to. Každú noc sa zobudím celá spotená a s plačom. Bolí ma to čo mi povedal. Bolí ma, že som kvôli môjmu hlúpemu strachu prišla o jedinú osobu, ktorú som kedy milovala. Navonok sa tvárim šťastná, ale vo vnútri kričím, revem, kopem a nadávam sama sebe, že som zničila to krásne čo bolo medzi mnou a Uckerom.
"Mami. Mami. Bojím sa." povedal vyľakane Luky. "Srdiečko neboj sa. Maminke bolo iba zle, ale už je všetko OK." povedala som a dala mu malú pusu na čielko. Luky mi ju vrátil a silno ma objal. Akurát vtedy som si uvedomila, že tie moje ranné nevoľnosti nasvedčujú tomu, že som tehotná. Že čakám dieťatko. Dieťatko, ktoré je moje a Uckerove. Následne som sa rozplakala. "Mami prečo plačeš? Neplač." vravel na mňa Luky a hladil ma po tvári svojou malou rúčkou ako jeho ocko kedysi. "Zlatko moje. Mamina plače preto, lebo sa dozvedela, že s ockom čakajú miminko. Že už nebudeme dvaja, ale traja." Luky sa na mňa krásne usmial a začala ma pusinkovať. Bol zlatý. Vidno, že je celý ocko.
"Any postrážiš mi Lukyho?" "Áno, ale prečo chceš, aby som ti ho postrážila?" "Potrebujem sa uisť či tie moje ranné nevoľnosti znamenajú, že som tehotná. Že znova čakám Christopherove dieťatko." "Jej. To je krásne. Gratulujem Dulce.....A jasné, že ti ho postrážim." "Ďakujem Any. Si môj poklad." povedala som a zložila telefón. O necelú polhodinku prišla Any.
"Ahoj Any. Luky ťa už čaká vo svojej izbičke. Keby bol hladný alebo tak, tak všetko nájdeš chladničke. Podstatne ty už vieš kde čo má a čo potrebuje." "Jasné............... A ináč Dulce povieš to Uckerovi?!" "Neviem. Najprv musím vedieť či som naozaj tehotná. No a keď sa to potvrdí, tak to skúsim, aj keď ma to bude veľmi bolieť, keď ho znova uvidím." "Ja viem Dulce, že keď sa stretnete, tak vás to oboch bude veľmi bolieť, ale ste mladí, krásni a máte celý život pred sebou. Povedz mu to, lebo nikdy nevieš kedy sa tvoja alebo Uckerova púť na Zemi skončí. Život je krátky, tak si ho netreba ničiť banálnymi vecami. Niekde sa ľudia radujú a niekde plačú, tak ako mnohí ľudia a rodiny mladých hokejistov, ktorí tragicky zahynuli pri nešťastnom páde lietadla. Ja hokej veľmi nemusím, ale viem, že vy dvaja ho zbožňujete." povedala smutne Any a bolo vidno, že ma slzy na kraji. "Máš pravdu. Poviem mu to, lebo radšej si nechcem prestaviť čoby som robila, keby som bola manželkou toho slovenského hokejistu, ktorý bol vtom lietadle. Nikdy som ho nevidela naživo, keďže naša krajina skôr presadzuje futbal a aj ním žije, ale obľúbila som si ho. Nebol to len skvelý hokejista, ale bol to predovšetkým skvelý manžel, ocko a priateľ." smutne som povedala pričom mi vyšlo zopár slzičiek, ktoré som si utrela a následne sa rozlúčila s Lukym a Any.
"Tak slečna Saviňon môžem vám zagratulovať. Ste tehotná. Vaše podozrenie sa vám potvrdilo." povedal doktor. "Ďakujem doktor......... A pán doktor s dieťatkom je všetko v poriadku?" "Nemusíte sa báť. Dieťatko podľa toho čo sme zatiaľ videli je zdravé. O mesiac až dva budeme vidieť viac. A budete môcť vidieť či to bude chlapček alebo dievčatko." "Ešte raz ďakujem pán doktor." "Rado sa stalo. Sestrička vám dá kartičku a ja vám dám prvú snímku vášho dieťatka." povedal doktor a podal mi snímok môjho a Uckerovho dieťatka. Potom čo som vyšla z ordinácie a následne z nemocnice som nasadla do svojho auta a vybrala sa domov.
"Tak čo Dulce ako si dopadla u doktora?" znela prvá veta čo vyslovila Any, keď som prišla domov. "Tak Any môžeš sa chystať na úlohu dvojnásobnej tety, pretože som tehotná. Čakám dieťatko. Dieťatko, ktoré je plodom lásky, ktorá sa nedá zničiť ani atómovou bombou." Any sa len usmiala a objala ma. "Any?!" "Áno moja." "Any nevieš náhodou adresu Uckera, lebo keď som ho hľadala, keď som čakala Lukyho, tak býval ešte na starej adrese. No, ale domovník mi vravel, že deň predtým sa odsťahoval do nového bytu, ale že nevie kam. No a keďže poznám Poncha a aj Uckera, tak sa neprestali stretávať, takže asi vieš adresu." ".........Tak s týmto ti nepomôžem. Rada by som, ale tú jeho adresu má len Poncho, ktorí povedal, že bude u nejakého priateľa, a že bude mať vypnutý mobil." "Škoda. A Any?" "Áno Dulce." "A nezdá sa ti to nejako čudné? Lebo mne hej. Lebo mne niečo hovorí, že tým kamarátom je Ucker, a že mobil má vypnutý preto, lebo dobre vedel, že mu budeme asi volať." "Keď nadtým tak rozmýšľam, tak máš pravdu." ........................... "Nechajme to tak Any. Postráž mi ešte prosím ťa Lukyho. A ja sa idem pozrieť na jedno miesto. A ak tam nebude, tak potom zbohom Ucker." "Dobre postrážim." povedala a popriala mi veľa šťastia.
Prišla som nato naše spoločné miesto, ale nikto tu nebol. Chcelo sa mi plakať, kričať, ale bola som neschopná ničoho. Sadla som si do trávy a pozerala sa na žblnkajúci potôčik, ktorý osvecovali jemné paprsky jesenného slniečka.
Sedela som a pomaly skladala slová do jednotlivých veršov a strof, ktoré vytvorili text piesne. "Ešte nejaký názov." povedala som potichu. "Hm. Čo tak Ingenua." ozval sa hlas, ktorý ma prebral, ktorý zapríčinil, že som sa pozrela tým smerom, ktorým sa ozýval ten hlas. Pozrela som sa na siluetu osoby, ktorú som poznala, a ktorá patrila jedinej osobe, ktorú som kedy milovala. Tou osobou bol Christopher Alexander Luis Casias von Uckermann vo svojej plnej kráse. Pozerali sme sa na seba neschopní čo i len malého pohybu. Pohľadom sme si povedali všetko. Slová by boli zbytočné. No aj tak to prekrásne ticho prerušil Ucker.
Ucker
"Ucker spamätaj sa. Nemôžeš zrušiť všetko na čom si tak dlho pracoval." vravel Poncho. "Poncho a ako sa mám spamätať. Mesiac a pol chodím ako živá mŕtvola. Čokoľvek čo chytím do ruky, tak to zničím. Mám pocit, že bez Dulce nie som nikto. Nie som spevák, herec...... Nie som ten Ucker, ktorého pozná celý svet ." povedal som smutne. "Ucker a prečo nebojuješ? Prečo nejdeš za Dulce a nepovieš jej to, že ti chýba. Že ju miluješ, a že chceš, aby ste boli rodinka, po ktorej ste obaja veľmi túžili." "To nejde Poncho. Potom čo som jej povedal pred mesiacom a pol mi neodpustí." "Ucker odpustí. Miluje ťa, tak ako ty ju. Nestrácajte čas, ktorý je určený len pre vás. Riskni to. Možno ťa pošle dočerta, ale mala by vedieť, že ťa to mrzí, a že bez nej nie je tvoj život ničím. Že tvoj život sú oni dvaja." "Máš pravdu Poncho. Idem za ňou a poviem jej všetko." "Hurá. Konečne. Choď a bojuj. Bojuj o to čo je pre teba najcennejšie." povedal Poncho.
"Ahoj Ucker." pozdravila sa mi prekvapená Any. "Ocko. Ocko ahoj." kričal spoza ňu Luky. "Luky ahoj." a zobral som si ho na ruky. "Any kde je Dulce?" "Mamina je preč." povedal Luky. "Ako preč?" "Šla ťa pohľadať. Vravela niečo o nejako mieste." "Aha už viem." "Oci môžem ísť s tebou?" opýtal sa ma zrazu Luky. "Jasné Luky. Ideme za maminou." povedal som.
"Hm. Čo tak Ingenua." povedal som, keď som počul text. Zrazu sa otočila a pozerali sme sa na seba, tak, že sme neboli schopní pohnúť sa.
"Dulce prosím ťa odpusti mi všetko čo som ti povedal. Bol som hlupák, že som to všetko povedal. Milujem ťa. A som rád, že som ockom.............Luky už môžeš..............." a vyliezol von. Dulce plakala a objímala Lukyho, ktorý sa jej hodil okolo krku. Podišiel som k nim, keď vtom sa ozval Luky. "Mami. Oci. Ľúbim." a dal nám obom pusinky. "Ucker a ja ťa milujem. Milujem už dvojnásobného ocka." "Ako to myslíš? Čo mi tým chceš povedať? Ty mi chceš povedať, že ty, ja a Luky čakáme prírastok?" "Áno anjelik môj. Áno som tehotná. Čakám naše dieťatko. Dieťatko zrodené lásky. Z našej lásky takej nespútanej a nikdy neuhasínajúcej." "Láska moja. Srdiečko moje krásne. Ja neviem čo mám povedať. Slová sú zbytočné nato, aby som vyjadril to ako vás oboch veľmi ľúbim. Ste môj svet. Ste všetko to krásne v mojom živote. Ste moje svetlo, ktoré mi svieti všade kde sa pohnem. Ste moja pôda pod nohami. Ste moji strážni anjeličkovia, ktorí mi vždy ukazujú akou cestou sa mám pohnúť. Veľmi ma bolí to, že som ti povedal, že ťa nenávidím, keď ťa neviem a ani nedokážem nenávidieť. Ja viem len jednu vec. A to milovať ťa ako najväčší blázonko na svete, ktorý ťa nikdy milovať neprestane." povedal som. Potiahol som si Dulce bližšie, že ju pobozkám, ale Luky sa pred nás postavil a nedovolil mi to. "Luky mohol by ocko pobozkať mamičku?" "Oci nie. Najprv ja." a vypusinkoval Dulce. "Luky už môžem?" "Nie." a pre zmenu vypusinkoval mňa. "Luky už môžem?" Luky pokrútil tou svojou malou hlávkou, že môžem. Ja som neváhal ani na sekundu a konečne som mohol pocítiť chuť Dulciných sladkých pier.
"Ocko. Máme poriadne žiarlivého synčeka." "No to máme, ale dúfam, že keď ťa budem chcieť znova pobozkať ako teraz, tak mi to dovolí." "No to neviem či to dovolí ma opäť pobozkať, ale neviem či ti to dovolí jeho mamička." "Tak drahá mamička. Veľmi pekne ťa prosím o jednu malinkú pusinku." a nahodil som svoje psie očká, ktoré viem, že pri mojej Dulce zaberajú. "Drahý ocko. Tvoja drahá mamička si to musí rozmyslieť....... a vraví, že tú malinkatú pusinku, o ktorú tak veľmi pekne žiadal dostane." a dala mi ju. No nielen jednu, ale spustu ďalších.
Sedel som v tráve s Dulce v náručí a pozeral sa na Lukyho ako sa hrá. Konečne som cítil, že som úplne šťastný, pretože som na mojom obľúbenom mieste s dvoma osôbkami, ktoré neskutočne milujem. Celé tie dva roky som si to predstavoval ako budeme rodičmi a ako sa spolu budem hrať a smiať. No netušil som, že ten môj sen sa môže zmeniť na takú čarovnú realitu. Realitu plnú lásky.
No, ale nikto mi nepovedal, že cesta za takým snom bude plná prekážok, ktoré vôbec neboli jednoduché, ale to nikto nechcel, pretože každá jedna ťažká skúška v živote každého z nás nám formuje osobnosť. Zisťujeme čo je pre nás dôležité a čo nie.
No a pre mňa ako Christophera Uckermanna ako slávnu osobnosť je najdôležitejšia moja milovaná Dulce a moje krásne detičky. Luky a dieťatko, ktoré iba príde na svet plného lásky.
