Izba
Ucker
Keď sme sa rozprávali o rozchode skupiny a o tom čo budeme robiť ako sólo speváci, tak ja som musel od nich doslova ujsť. Nechcel som ujsť preto, žeby som nechcel počuť, že Any a Chris chcú nahrať prvé sólové CD-čka. Alebo, že Maite s Ponchom sa chcú naďalej venovať herectvu. No a jediný kto mi ostal je moja princeznička Dulce. Dulce bola celý čas ticho, keď vtom niečo konečne povedala. "Je krásne, že každý máte svoje sny čo chcete. No aj ja sa chcem naďalej spevu a herectvu. No, ale mám aj jeden asi nikdy nesplniteľný sen." dopovedala a pozrela sa na mňa. Nechápal som prečo sa tak zvláštne pozrela na mňa. No zrazu sa všetci ostatní ozvali. "Ucker a čo ty?!" Čo chceš robiť ďalej ako sólo spevák a herec?!" "Ja.......ja......neviem." ani som nedopovedal posledné slovo a už ma nebolo.
Hodil som sa na svoju posteľ a svoju ustarostenú tvár som si schoval do dlaní. Neviem ako, ale rozplakal som sa. Neviem kedy a ako sa sem dostala, ale zarazilo ma to. "Ucker čo je? Čo sa deje? Prečo plačeš? Ja nechcem, aby si bol smutný a plakal." jej slovami ma donútila sa pozrieť sa jej do tváre. "Dulce.......ja..........nemôžem." a sklonil som hlavu dole. Bolo mi lepšie pozerať sa na svoje nervózne ruky ako Dulce do tváre, pretože by som sa prezradil. Prezradil by som všetky moje dlho utajované city k nej. A to nechcem. .........No Dulce sa nedala. Svojou rúčkou, ktorá spôsobila, že miesta kde sa ma dotkla a pohladila ma, ma nesmierne pálilo. "Ucker prosím ťa pozri sa na mňa. Desíš ma. Desí ma predstava, že plačeš a ja neviem prečo. Bolí ma, keď ťa vidím takého to." povedala mi trochu s roztraseným hlasom. Stále som sa pozeral na svoje nervózne ruky, ale keď povedala, že ju desí predstava, že som plakal a plačem. A že ju to bolí, tak som sa na ňu pozrel. Pozeral som sa na ňu so strachom a poriadnou zmätenosťou a čakal som čo sa bude diať ďalej. No, ale potom som pochopil. Ona to urobila len preto, aby zo mňa dostala, prečo som nič nepovedal, a prečo som plakal. Toto zistenie ma zabolelo, ale nemohol som to dať najavo. Nie teraz, keď je tu pri mne.
"Tak Ucker. Povedal by si mi konečne prečo si plakal?" "Nie nepoviem. A prosím ťa odíť a nechaj ma tak." "Nie. Nikam nejdem. A teba nikam nepustím. Nikam samého. A nie v takom to stave." "Fajn. Ako myslíš. Takže tu môžeme byť aj do rána. Mne je to úplne jedno, pretože aj tak ti nič nepoviem." Dulce zrazu zbledla a ja som nechápal prečo.
Dulce
Keď sme sa Uckera spýtali čo bude robiť ďalej po rozpade RBD, tak len povedal. "Ja.....ja......nemôžem." a doslova nám ušiel. Bolelo ma to, že nič nepovedal. Aj keď to boli banálne veci. No, ale pre mňa nie. Pre mňa to znamenalo celý svet. Pretože.....Pretože Uckera milujem. O tom, že ho milujem celým svojim srdiečkom nevie nik, len môj denník.
Nechcela som, aby zistili ma jeho reakcia trochu rozhádzala. Tak som nahodila falošný úsmev od ucha k uchu. "Ospravedlňte ma, ale som strašne unavená. Idem si pospať, keďže zajtra nás všetkých čaká veľmi náročný deň." a pre istotu som si ešte zívla, aby to zabralo. Trošku sa zatvárili divne, ale zabralo to, pretože horlivo pokračovali v debate.
Ako som akože kráčala k sebe do izby, tak som počula plač vychádzajúci z Uckerovej izby. Teraz som neriešila či robím dobre alebo nie, pretože ma hnal strach. Strach, že jediná osoba, n a ktorej mi záleží viac ako na sebe samej plače a je neviem prečo. S rozbúšeným srdcom a na pokraji kolapsu som stlačila kľučku do jeho izby a pomalým krokom som k nemu podišla. "Ucker čo je?! Čo sa deje? Prečo plačeš?! Ja nechcem, aby si bol smutný a plakal."
Ucker mal celý čas svoju vždy usmievavú a tak krásnu tvár skrytú vo svojich dlaniach. No, ale zrazu sa na mňa pozrel. Pozrel sa na mňa tak smutne a sklesnuto, že ma striaslo. No potom zas pozeral do zeme. Lepšie povedané na svoje ruky. Neviem ako a neviem ani prečo, ale zodvihla som sa a šla som zamknúť. Potom som znova podišla k nemu a povedala niečo čo ma samú seba prekvapilo. "Ucker prosím ťa pozri sa na mňa. Desíš ma. Desí ma predstava, že plačeš a ja neviem prečo. Bolí ma, keď ťa vidím takého to." nespravil nič, tak som pokračovala ďalej. "Tak Ucker. Povedal by si mi konečne prečo si plakal?" "Nie. Nepoviem. A prosím ťa odísť." "Nie. Nikam nejdem. A teba nikam nepustím. Nikam samého. A nie v takom to stave." "Fajn. Ako myslíš. Takže tu môžeme byť aj do rána. Mne je to úplne jedno, pretože aj tak ti nič nepoviem." potom čo mi povedal, som zbledla, lebo predstava, že sním ostanem sama ma trošku zdesila. No rýchlo som sa spamätala. "OK. Tak tu budeme do rána. No, ale nebude to tak, že chcem s tebou ostať sama. Ja chcem len to, aby si mi povedať prečo si smutný a prečo si plakal." "Fajn. Mne to nerobí problém, aby si tu ostala. Ja viem, že chceš vedieť prečo som plakal a prečo som smutný, ale ja ti nič nepoviem. Len toľko, že ja spím v kresle a ty v posteli." "Chris, ale natom kresle sa nevyspíš. Prosím ťa.....Veď na tvojej veľkej posteli sa vyspia aj štyria." "Dulce...." nedopovedal, pretože najprv zbledol a potom sčervenal. Bol zlatý, keď sa červenal. Nevedela som prečo sa červenal, ale páčilo sa mi to. "Christopher prosím ťa spime obaja na posteli. Nerob drahoty, veď ja nehryziem." "Ja viem, ale keď..........keď...." "Keď čo??" "Keď ja mám strach. Mám strach, že keď budeš vedľa mňa, tak spravím niečo čo budem neskôr ľutovať." povedal a sčervenal ešte viac ako bol doteraz červený. No okrem toho, že on sčervenal, tak mne tým dych vyrazil. Vyrazil mi dych a úplne ma zmiatol.
Dobre som si uvedomovala , že čaká na moju odpoveď. Zhlboka som sa nadýchla a potom som odpovedala. " A povieš mi prečo?" "EE." a pokrútil hlavou "A povieš mi to niekedy?!" "Možno." "Dobre. A Chris." "Áno." "Ja tu nemám pyžamo." "Aha. Tak ma tu počkaj. Ja ti niečo pohľadám." "Dobre." nachvíľu sa mi stratil, ale potom sa ukázal s jednou osuškou, kefkou, zubnou pastou a jeho obľúbenou košeľou." "Dulce. Nech sa páči. Tu máš všetko čo by si potrebovala." "Ďakujem. Ucker, ale prečo si mi doniesol svoju obľúbenú košeľu, ktorú si dostal odo mňa na svoje 21. narodeniny?" "Pretože to bola jediná moja čistá košeľa čo so mal v šatníku." "Dobre Ucker, ale ja si ju neoblečiem na seba." "Ale Dulce. Prosím ťa obleč si ju." "Nie." "A prečo?" "Pretože to bol tvoj darček odo mňa a ja si cudzie darčeky neobliekam." "Ale Dulce. Prosím ťa obleč si ju." a nahodil tie svoje psie očká, ktorými ma vždy vie odmäkkčiť. "Dobre Christopher vyhral si. Oblečiem si ju, ale len teraz, pretože už ju na me nikdy viac nuvidíš." "OK." "OK. Tak ja sa idem osprchovať." povedala som a bez toho, aby som rozmýšľala som mu dala pusu na líčko.
Ucker
Dulce ma začala presviedčať, aby sme spali spolu v jednej posteli. "Chris, ale natom kresle sa nevyspíš. Prosím ťa. Veď na tvojej veľkej posteli sa vyspia aj štyria." "Dulce." nedopovedal som, pretože som najprv zbledol a potom sčervenal. Dobre som vedel, že sa nevzdá a mal som pravdu. "Christopher prosím ťa spime obaja na posteli. Nerob drahoty. Veď ja nehryziem." "Ja viem, ale keď...keď..." "Keď čo?" "Keď ja mám strach. Mám strach, že keď budeš vedľa mňa, tak urobím niečo čo by som neskôr mohol ľutovať." povedal som vlastne pravdu a preto som sčervenal ešte viac ako som bol doteraz.
Nervózne som čakal na jej odpoveď, nato čo som asi povedať nemal. No Dulce sa zhlboka nadýchla a povedala. "Prosím ť nemaj strach." Nemáš mať prečo." "Ale mám?" "A povieš mi to?" "Nie." No najprv ma napadlo, že jej to poviem, ale potom som si to zatrhol...... "A povieš mi to niekedy?" opýtala sa ma." "Možno." odpovedal som jej neisto. "Dobre. A Chris?" "Áno?" "Ja tu nemám pyžamo." "Aha?" Tak ma tu počkaj. Ja ti niečo pohľadám." "Dobre." a už ma nebolo.
Vošiel som do kúpeľne a vybral som jednu osušku, kefku a zubnú pastu. Potom som s tými vecami vošiel do šatníka, kde som to položil a začal hľadať niečo na spanie. Prehrabával som sa tam až mi nakoniec padla jedna košeľa do oka. Bola to košeľa, ktorú som dostal práve od Dulce, ktorá práve sedí u mňa v izbe a bude búvať so mnou v jednej posteli. Striaslo ma pri tej predstave, ale následne som sa musel usmiať. Usmial som sa preto lebo budem v blízkosti Dulce. Je to len síce jedna noc, ale pre mňa je to ako sen, z ktorého sa nechcem zobudiť.
Zobral som ju do ruky a položil k ostatným veciam, ktoré som tiež následne zobral a šiel za Dulce. "Dulce nech sa páči. Tu máš všetko čo by si potrebovala." "Ďakujem. Ucker, ale prečo si mi doniesol svoju obľúbenú košeľu, ktorú si dostal odo mňa na 21. narodeniny?" " Pretože to bola jediná čistá košeľa čo som ml v šatníku." "Dobre Ucker, ale ja si ju na seba neoblečiem." "A prečo?" "Pretože je to tvoj darček a ja si darčeky neobliekam." "Ale Dulce. Prosím ťa obleč si ju." A nasadil som tie svoje obľúbené psie očká, ktoré viem, že pri Any, May a aj pri Dulce zaberajú, aj keď pri Dulce nie vždy. "Dobre Christopher vyhral si. Oblečiem si ju, ale len teraz, pretože viac ju na mne neuvidíš." "OK" "OK." Tak ja sa idem osprchovať." povedala a sladko ma pobozkala na líčko. Potom som videl len odchádzajúcu postavu do mojej kúpeľne.
