Heart Of The Chosen

6. kapitola

Yasmin kráčala po úzkom schodisku a aj napriek tomu ,že pred Rosie sa ako tak ovládala, teraz svoje zúfalstvo dávala jasne najavo. Nikdy nechcela aby sa Rosie dozvedela, kto v skutočnosti je. Chcela aby mala normálny život, a pred levóňmi ju chcela ochrániť. Rozbehla sa a o pár minút stála pri Alexovom dome. Novinárov ,reportérov a políciu si nevšímala. Nechutilo sa jej pomyslenie na pečenie.

Ale možno mi to usporiada myšlienky! Pomyslela si a otvorila dvere.V garáži ostal už len Alex sediaci na malej stoličke.

"Poslal som ich domov." povedal a s ustráchaným pohľadom sa pozrel na Yasmin. "Je mi to ľúto, moje čary neboli dostatočne silné. Zlyhal som." zachmúril sa a nervózne si potiahol lem modrého svetra, ktorý ho vždy charakterizoval.

"Nie je to tvoja vina, len je asi silnejšia ako sme si mysleli. Si ten najmocnejší čarodejník akého poznám ,Alex. Len sa teraz bojím jednej veci. Že Neskroteným a Mierumilovným príde impulz odtiaľto a ľahko si dajú dokopy dve a dve ,že to,čo sa dnes stalo v centre majú na svedomí levóni. A aj z posledného mesta bez sídla levóňov sa stane ďalšie ,ktoré bude patriť im! A teraz už nebudem mať kam ujsť!" hlesla Yasmin so zúfalstvom v hlase a schúlila sa Alexovi do náručia.

"To teda neujdeš!" ozvalo sa uštipačne odo dverí.

Yasmin vystrašene otočila hlavu a čo narýchlejšie sa snažila aktivovať svoj symbol Azraela. V sekunde skočila na štyri a pokožku jej pokryla jemná, oranžová srsť a krásna, zlatá hriva.

"Ty si sa ešte stále nepoučila ,Yasmin." zasmial sa vysoký muž aj s tuctom ďalších mužov za sebou, ktorý mali na predlaktí rovnaké symboli ako ona. Vysoký muž mávol rukou, muži sa zmenili na veľkých ,statných levov, dvakrát väčších,ako je ona sama .Všetci do jedného sa rozbehli priamo k Yasmin a Alexovi.

Mocná Yasmin sa pár levom zahryzla do krku a tí ostali nehybne ležať na dlážke. Zrazu ju zozadu čosi schmatlo do ostrých zubov. Zacítila príšernú bolesť na chrbte a pomaly, spolu s premenením do svojej ľudskej podoby, začala strácať vedomie. Ešte stihla kútikom oka zazrieť dlážku ozdobenú levóňskov, tamvočervenou,páchnucou krvou a Alexov krk v zuboch jedného z Neskrotených levóňov, keď ju zaliala nekonečná, čierna tma.

...

Rosie stojí v navlas rovnakej miestnosti ako minulú noc. Jedinou vecou v ktorej sa od nej líši je ,že nie je celá zo zlata ale zo striebra. V strede pódia stojí úplný protiklad Anjela zo včera. Tento Anjel celý žiari a sála z neho pokoj. Možno preto sa Rosie necíti až tak rozrušene ako včera. Levi okolo Anjela sa po slovách Quod devotio est caelum opäť premenili do ľudskej podoby a Rosie sa pokúšala nájsť svoju mamu. Ale márne. Nikoho z týchto ľudí v živote nevidela. Všimla si aj to, že týmto ľuďom na predlaktí nežiaril symbol A ale U. Netušila však čo tieto symboly znamenajú.

"Rosie, včera si vďaka tvojmu symbolu získala silu Neskrotených, ja ti darujem múdrosť Mierumilovných. Tvoja múdrosť bude pôvabná a jasná, tak ako si ty sama. Nesmieš však podľahnúť tej vábivej temnote, a svoju múdrosť využívať pre zlé účely. Ty nie si plod len jedného rodu ale dvoch. Tvoja prvá polka patrí Neskroteným a druhá nám, Mierumilovným." povie tichúčko, až lahodne Anjel a vytiahne špirálovitú paličku. Rosie ju hneď spoznala. Anjel začal vo vzduchu kresliť a Rosie pocítila štípanie aj na druhej ruke. Sykla od bolesti a vystrašene pozrela na Anjela.

"Nechcem žiadne symboly! Nechcem žiadne dary!" zvrieskla ale Anjel zostal naďalej pokojný.

"Čo ti bolo predpovedané, to ti je aj dané. Ale máš právo svoje symboly využiť tak, ako uznáš za vhodné ty sama."