Heart Of The Chosen

11. kapitola

Rosie už tretí krát naplo. Trčala v tmavej mramorovej cele a vôbec sa jej nezdala najlepšia z týchto všetkých. Naplo ju štvrtý krát ale nevyšlo z nej absolútne nič. Veď nemalo ani čo. Dnes ešte nemala v ústach nič ,čo by sa dalo nazvať jedlom. Bola veľmi hladná a bolo jej trošku mdlo z dehydrovanosti.

Dávajú väzňom jedlo? Rozmýšľala a vyčerpane si sadla na zem. Pozrela sa dohora a zaujato pozorovala malé prasklinky na strope. Už chápala prečo väzni páchajú samovraždy. Z toho pocitu ničnerobenia a neustáleho sedenia v malej cele sa musia zblázniť!

Rosie už po hodine mala depresie. Snažila sa čo najlepšie zabaviť aby jej ušiel čas a premýšľala o tom, čo bude ďalej. Zmocňoval sa ju strach o mamu a o Elliota. Tlmené bolesti brucha už ani nevnímala. Ľahla si aby sa jej praskliny počítalo lepšie keď ucítila niečo tvrdé a nerovné na mieste kde ležala. Vtedy si niečo uvedomila- stále má na chrbte jej batoh! Okamžite si ho zložila z ramien a v duchu skákala dva metre od radosti, že jej ho nezhabala Rada. Odzipsovala najväčšie vrecko kde mala schovanú Zlatú knihu. Položila ju vedľa seba a skúmala ďalšie časti svojho batohu. Možno si odtiaľ niekedy zabudla vybrať čokoládovú tyčinku alebo nejaké ovocie, ktoré už bude z najväčšiou pravdepodobnosťou plesnivé. S iskričkami v očiach skúmala batoh ako hladná šelma ,ktorá si po dlhom love konečne vychutnáva svoju korisť. Nuž, v batohu nebolo nič také, čo by bolo jedlé. Rosie batoh schmatla oboma rukami a zúrivo ho šmarila o mreže cely. Aj tento nepatrný pohyb jej spôsobil to, že sa zadýchala a znova si musela ľahnúť.

"Doriti!" zahrešila. Otočila tvár smerom k mrežiam, keď na zemi uvidela malú krabičku a okolo nej boli porozsýpané guľôčky!

"Mentosky!" naradostene šepla a cez veľké bolesti sa doplazila až k cukríkom. Krabička bola ešte do polovice plná. Rosie pozbierala vypadnuté cukríky a dala ich naspäť do krabičky. Cukríky mala pravdepodobne schované v nejakom malom vrecku ,ktorú nestihla prezrieť. Oprela sa o stenu, zahľadela sa na jeden mentolový cukrík a rozmýšľala ,koľko energie môže niečo takéto obsahovať. Strčila si ho do úst a keď konečne pocítila sviežu mentolovú chuť na svojom jazyku pookriala a vzdychla. Trošku sa nechala uniesť a spamätala sa až vtedy keď mala trištvrtinu krabičky zjedenú. Pocit hladu bol stále intenzívny ale aspoň jej už nebolo až tak mdlo. Dlho musela odolávať ďalším sústam ale nakoniec povolila. Ktovie ako dlho tu bude musieť ešte trčať a silne pochybovala, že by jej niekto doniesol nejaké teplé jedlo. Musela si nechať niečo do zásoby ,keby bolo najhoršie.

Zobrala do rúk Zlatú knihu. Čo by človek neurobil ,keď sa nudí. Pomyslela si a náhodne ju otvorila. Všade bola tma a jediné čo Rosie videla bol žiariaci obal knihy. No, v tom dostala nápad. Vyhrnula si mikinu nad predlaktie a v momente, čo pomyslela na krásneho ,žiariaceho Uriela jej symbol mierne zablikal ,až sa rozžiaril úplne. Rosie si posvietila na drobné písmenká. Bola tam legenda o levóňovi, ktorý získal od Uriela schopnosť čítať myšlienky, a túto schopnosť po ňom zdedia aj všetci jeho potomkovia. Ponorila sa do toho tak, že úplne zabudla na čas, miesto ,starosti a dokonca aj silné bolesti. Hltala očami legendu po legende a v hĺbke duše sa jej zdalo, akoby všetky tieto legendy odniekiaľ poznala .Akoby jej všetko, čo je napísané v Zlatej knihe bolo dôverne známe. Chvíľkami ju trošku pálil symbol ale nevnímala to. V mysli si prehrávala všetky príbehy a do reality ju priviedol až zvuk krokov. Rosie nastražila uši a zadržala dych. Cítila ,že vzduch sa výrazne ochladil a aj keď to doteraz nepociťovala, začala sa triasť. Kolená si dala pod bradu a objala si ich rukami ,aby si udržala ešte ako také telesné teplo.

"Rosie?" počula šepkajúci hlas. "Si tam?"

Stiahla si rukáv a pomaly podišla k mrežiam, keď uvidela siluetu chlapca.