Heart Of The Chosen

8. kapitola

"Takže srdiečko, buď si dáš ruky za chrbát dobrovoľne, alebo to neskončí dobre- samozrejme v tvojom prípade" povedal chladne chlapec s poloúsmevom a pozrel sa za seba, akoby niekoho očakával.

Rosie to využila ako príležitosť k úteku. Čo najrýchlejšie sa rozbehla opačným smerom od chlapca. Bola si takmer istá, že ju s jej novými schopnosťami nemá šancu chytiť. Bežala tak rýchlo, čo jej sily stačili. Zrazu pocítila ,že jej niekto chytil kapucňu na mikine a zatiahol ju do nejakej úzkej uličky medzi vysokými činžiakmi. Dotyčný ju prikvačil o nesúmernú, tvrdú stenu a Rosie pocítila ostrú ,chladnú čepeľ noža na svojom krku. Spod rukoväde ,ktorú dievča zvieralo v pästi ,sa týčili krásne strieborné Urielove symboly. Pri tomto pohľade sa Rosie rozochvela a oba symboly ju začali páliť.

"Tak to kvôli tejto princezničke bol v Portwilde taký rozruch? Preboha, kam táto doba speje?" zavrčalo dievča a nôž dalo z jej krku preč.

Až vtedy si Rosie uvedomila, že mala zadržaný dych. Hlboko vydýchla a pozrela na dievča. Bolo veľmi pekné. Čierne vlasy na červenej koženej bunde zaujímavo vynikali. Svojimi veľkými hnedými očami prepaľovala Rosie a nôž si prehadzovala z jednej ruky do druhej.

"Zvykaj si, Christine." povedal chlapec. Rosie si až teraz všimla ,že tam celú dobu stál a pozoroval ich. Za lem košele držal zviazaného Elliota. Rosie dostala sto chutí priskočiť k nemu a rozviazať ho.

"Tvoje meno, srdiečko?" chlapec podišiel k Rosie, chytil ju za bradu a zahľadel sa jej do očí. Rosie sa nechcene rozochveli všetky nervy v jej tele.

"Nevolaj ma srdiečko!" vyprskla a rukami sa snažila dať preč tú jeho z brady. Vtedy ju chlapec nežne chytil za ruky a pristúpil k nej o krok bližšie.

"Prepáč mi to." šepol až Rosie pocítila jeho teplý dych na jej líci. Chvíľu si pripadala ako na inej planéte. Ani za žiadnu cenu nechcela ,aby tento príliš sebavedomí blázon vyhral ich menšiu vojnu. Ale nevládala ovládať svoje pocity a hlavne myšlienky. Tie sa jej spájali do obrovskej, chaotickej bubliny. Chlapec sa pozrel na jej pery ,zahľadel sa jej do zelených očí a pomalinky sa k nej približoval. No v tom, rýchlosťou blesku siahol do zadného vrecka džínsov, vybral z nich železné putá a nasadil ich na Rosiine ruky.

"Nemyslel som si, že to pôjde až tak ľahko, srdiečko." zasmial sa a sotil strápnenú Rosie k Elliotovi.

...

Všetci štyria kráčali -pre Rosie dôverne známymi ulicami Londýna. Počasie bolo zamračené a jemne popŕchalo. Z diaľky bolo cítiť vôňu sladkého pečiva z neďalekej pekárne na konci bloku ,zmiešanú zo smradom výfukov áut. Rosie bola znechutená z tohto chalana. Keby nebola zviazaná, neubránila by sa, skočila by po ňom ako hladná šelma a vytrhala by mu všetky jeho perfektne uhladené vlasy.

"Otec bude na nás hrdý." zvýskla Christine a pozrela sa na chlapca.

"Nebude! Máme len jednu z nich! Mali sme priniesť obe. Zlyhali sme Christine, nechápeš? Už nám nikdy nepridelia žiadny prípad!" naštval sa a pozrel na Rosie.

"Čo si vlastne zač? Neskrotená, keď vieš tak rýchlo behať?" spýtala jej trpko.

Vtedy Rosie čosi doplo. Mali sme priniesť obidve. Hovorili o jej mame?

"Odkiaľ to mám vedieť? A čo vlastne so mnou chcete robiť?" hysterčila a do hlasu sa jej vkrádalo zúfalstvo. Pozrela sa na chlapca a keby nebola naňho taká naštvaná ,aj by si pripustila ,že sa mu v tvári objavila špetka ľútosti.

"No..." začal ale do reči mu skočila Christine ,ktorá naňho upierala nechápavý pohľad.

"Otázky tu kladiem len ja so Sebastianom!" zavrčala.