Heart Of The Chosen

9. kapitola

Na chvíľu sa jej zdalo,že je mŕtva. Nevidela nič ,len cítila ,že padá stále na dol a je jej veľmi chladno. V ušiach mala zaľahnuté a brucho stiahnuté v bolestivom kŕči. Pár krát sa jej podarilo zamdlieť ale vždy ju prebralo to,keď jej nejaký predmet, ktorý tornádo strhlo so sebou, tresol po hlave. Zamdlela znova ale tentokrát ju prebrala silná rana od ktorej ju pálilo celé líce. Otvorila oči. Už neletela tmavým nekonečným tunelom. Tentokrát už ležala na mieste nepríjemne kamenistom, za ktorým sa týčil bohatý, borovicový les. V diaľke stáli dve postavy. Tretia sa nad ňou skláňala. Bola to Christine a na tvári jej pohrával stále ten istý povýšenecký výraz. Pochopila ,že jej pravdepodobne strelila facku. Zamračila sa.

Keď pocítila teplé lúče slnka dopadajúce na jej tvár, mierne pookriala. Keby mohla ,zostala by tam ležať celý deň.

Cítila dva páry rúk ,ktoré ju dvíhali na nohy ,keď v tom sa jej príšerne zatočila hlava. Oprela sa o mohutnejšie, Sebastianove telo, čo jej dodalo trochu stability. Sebastian na to reagoval len miernym uškrnutím. Asi už je na situácie, ako pomoc bezbranným dievčatám v núdzi, zvyknutý.

“Kde sme?” spýtala sa omámene pri pohľade na mohutné,vysoké hory, ktoré obklopovali celú ,rozmanitú krajinu. Niektorí by si tu mohli pripadať ako vo väzení- pozrieť do diaľky a vidieť len pohoria. Najzvláštnejšie na nich bolo to, že hory na juhu boli oproti ostatným vzrastovo menšie, viac kamenisté, paradoxne na hory na severnej strane, ktoré boli celé, akoby z ľadovca. Na úpätí sa rozmáhali ihličnaté lesy rôznych druhov, ktorých aróma dodávala miestu ešte viac magickejší dojem . Rosie započula šušťanie vody. Prešla pár krokov dopredu a zopár krát zažmurkala. Nebola si istá či to, čo práve vidí je skutočnosť alebo len ďalší výplod jej bujnej fantázie. Stála na okraji skalného útesu. Zo samého vrchu stŕmej strany vystrekovali masy vody,ktoré  vytvárali nádherné vodopády, vlievajúce sa do hlbokej, priezračnej rieky. Rosie pár kvapiek čírej vody dopadlo na tvár. Podišla ešte o kúsok bližšie a skúmala ,odkiaľ tá všetka voda vyviera. Zdalo sa jej to neskutočné. Žeby v útese boli dajaké začarované nekonečné zásoby? Voda vyvierala priamo zo skaly! Kvapky vody s priamymi lúčami horúceho slnka, ktorého sa Rosie nemohla nabažiť, vytvorili dlhú, štvorfarebnú dúhu, ktorá sa tiahla od stredu útesu až na vrch.

“Vitaj v Portwilde! V krajine levóňov!” rozpažil hrdo ruky Sebastian.

“Okej, okej! Zoznamovačky máme za sebou. Môžeme ísť? Chcem ich mať čo najrýchlejšie z krku!” zvolala Christine ,chytila Elliota za rukáv a ťahala ho dole svahom.

Sebastian chytil Rosie tiež ,ale nepohol sa z miesta. Keď mal istotu ,že Elliot s Christine majú natoľko veľký náskok ,aby ich nemohli počuť, popostrčil Rosie dopredu.

“Počúvaj ma ,srdiečko. Neviem čo s tebou bude keď ťa odovzdáme Rade. Takéto veci idú mimo nás, ale keď niekomu iba naznačíš ,čo si videla na mojej ruke, postarám sa o to aby k tebe milosrdný zrovna neboli!” zavrčal Sebastian surovo, až Rosie naskočili zimomriavky.

Nechápala Sebastianove prudké zmeny nálad a ani to, prečo by to nemohla nikomu povedať. Dokonca bola nadšená ,že pozná niekoho kto je ako ona. Už otvárala ústa aby mu povedala ,že je rovnaká ,keď ich vyrušil hlasný ,bezhlavý krik Christine.

“Christine?” zvolal Sebastian a rýchlo bežal po stŕmom kopci dole. Christine tam stála ako obarená, stále držiac Elliotov lem košele. Trasúce sa ruky mala celé od krvi.

“Čo je?” spýtal sa fučiac, keď k nej pribehol. Elliot v tom momente spadol na kolená a Sebastian si všimol ,že má v rameni zabodnutý ostrý nôž. Pozrel sa nechápavo na vyľakanú Christine.

“Elliot!” skríkla Rosie bežiaca dole, priamo k Elliotovi. Elliot prudko dýchal. Sebastian chytil vrchnú časť noža a rýchlo ho vytiahol z Elliotovho ramena. V tom ušiel Elliotovi z úst hlasný vzlyk a z rany mu začala striekať krv.