Moje svetlo

5.

"Takže ste z inej organizácie a musel si ju zobrať so sebou, lebo si sľúbil jej mŕtvej sestre, že sa o ňu postaráš? Nezávidím ti. Veľké bremeno si si vybral." rozpráva sa Ryan s blonďákom. "Volám sa Lucien. Viem, že Vás to zaujímať nemusí, ale som Lucien." Blonďáčik, no teda Lucien sa nám už konečne predstavil... No to bude teda. Nejaký ďalší človiečik, ktorý nás bude zdržovať. "Ehm. Nechcem vyrušovať, ale za chvíľu by sa mala zobudiť a potom môžte ísť ďalej."povedala som to na rovinu, že si neželám aby sme sa starali o nejaké decko. Ryan hneď odpovedal, že ak chcú tak môžme vytvoriť tým. Huh... Aj keď to povedal s jeho chladnokrvným hlasom, cítila som trochu ľútosti v ňom. Bože Ryan... Po chvíli sa zobudilo to dievča a bolo trochu roztrasené, keď nás zbadala. Tak tiež je pravda, že brat nevyzerá moc priateľsky a aj mne niekedy nabehne husia koža, ale je to len o sile zvyku. "Kto to je?"spýtala sa. Také ďakujem by som chcela počuť viac. Radšej som sa vzdialila. Nechcem mať s nimi nič spoločné. Z diaľky som sledovala ako sa rozprávajú. Nebavilo ma to, tak som prišla k nim a vysvetlila som im, že sme na tom istom mieste dosť dlho a nebolo by zlé keby sme našli už stanovisko. Všetci prikývli a konečne sme sa dali do pohybu... "Čo to je?" dievčatko sa spýtalo a ukazovalo na menšiu truhličku. Išla som to otvoriť, ale ten bľondák ma zastavil. "Čo je?!"zavrčala som naňho. Chcel spraviť krok, ale ja som ho odstrčila. Natiahla som sa po ňu a vystrelila som dohora. Bola som dosť vysoko, v sieti a ešte aj zazvonil zvonček. No paráda. Niekto sa približoval k nám a boli sme obklúčený. Skvelé Aria, máš bod za hlúposť... Ryan nemal na výber a musel všetko pustiť. "Ale, ale?! Kto nám tu padol do pasce?!" začuli sme hlas a videli postavu v tieni...