Moje svetlo

6.

"Kráska sa nám chytila do pasce. Hovoril som ti, že ťa tiež dokážem niečo prinaučiť." znova sa ozval. "Prosím???" nechápavala som, čo sa deje. Postava sa vynorila z tieňa a stál presne predomnou. "Trevor!!!"zakričala som od zlosti. "Daj ma ihneď dolu ty bastard, čo to tu na mňa skúšaš!" kričala som ďalej... On sa len usmieval s jeho šibalským úsmevom a čakal. "Huh... Dobre. Prosím?"odpovedala som. Nikdy som neprosila, tak som vedela, že to bude chcieť odomňa počuť. Potom ma pustil a objal ma. Bol rád, že ma videl. Musím sa priznať, že aj ja jeho. Boli sme vždy nerozlučná dvojka. "Môžte sa k ná pridať. Bude asi najlepšie ak to tak bude. Od zajtra sem pustia aj ľudí, ktorí budú mať za úlohu nás zabiť. A ozaj! Našli sme stanovisko s úlohou vytvoriť väčšiu skupinu a ísť na tieto súradnice. Popravde sme už išli na tie súradnice, ale kedže sme Vás stretli, tak aspoň tu úlohu naozaj splníme."priznal sa ten darebák Trevor. Ako inak nahodil jeho šibalský úsmev. Tak teda sme pokračovali s nimi. Trevorova skupinka sa skladala z jednej dievčiny a chlapca. Dievča malo ryšavé vlasy, ktoré mala kučeravé až po pás v cope. Oči mala smaragdovo zelené a postavu pekne vyšportovanú, menšieho vzrastu. Ten chlapec bol trošku srašidelnejší. Krátke čierne vlasy s oholenými bokmi, tmavé hnedé oči. Ledva som mu videla na zreničky a bol dosť vysoký od ostatných. Tie dva metre v pohode mal. Kráčali sme všetci a zatiaľ Lucien nosil El na chrbte, lebo bola unavená. Došli sme na miesto a čakal nás šok...