Our Life In Darkland

32.

_Devil_Angell_ -Carie

Otvorila som oči a pocítila som na sebe milióny pohľadov. Nechápala som, kde to vôbec som ale zrazu som sa ocitla v tme. Všade bolo až smrteľne ticho. Započula som v diaľke len nejaký hlas, ktorý kričal moje meno a potom zase ticho. Deprimovalo ma to a aj samotný fakt, že som videla tváre ľudí, ktorých som zabila ma nemálo desil.

Zrazu sa tma predo mnou rozplinula a ja som sa ocitla na nejakom mieste plných doktorov. Niečo tam pravdepodobne riešili, keďže tam bol taký zhon, že som ledva vedela pomedzi nich prejsť a pretlačiť sa k nim. Videla som tam nejaké dievča z bielymi vlasmi a až smrteľne bledou, až mŕtvou, tvárou. Podobalo sa to...

Počkať?!

Však to som ja!!!!

Zrazu sa svet okolo mňa zatočil o stoosemdesiat stupňov a ja som naďalej len-tak bezducho hľadela na seba. Som mŕtva? Takto vyzerá posmrtný život? Celkom nanič, pravdu povediac. Čakala som niečo lepšie ako to, že jednoducho skysnem tu ako niekto mŕtvy. Povzdychla som si a sadla som si na stoličku vedľa svojho tela.

,,Čo si si to pre boha porobila dievča?"- spýtala som sa samej seba až ma myklo.

Vážne super Carie! Rozprávaš sa tu zo sebou! Chvályhodné. Si úspešný kandidát na post blázna! Chceš aj priepustku do Cvokhausu?

Agrh. Buchla som do stola takou silou, až z tade popadali perá. Mne ešte ani po smrti nikto nedá pokoj! Zdvihla som sa a radšej som vyšla z tej miestnosti, pretože sa zbláznim. Alebo mám posmrtný šok. Určite to bude tým.

Vyšla som z dverí a videla som akurát tak to, ako sa Damien pobil z Lunearom. Čo to do neho vošlo?! Má snáď krámy alebo čo? Podišla k nemu a pozerala sa na neho. Akože nechápem, prečo mal tú chuť sa z niekým pobiť ale toto nerobieval. Aspoň nie niekomu, kto nie je človek. Stála som tam pred ním a pozerala som sa mu do jeho očí. Chudák, je taký mimo. Ani rozlúčiť som sa s ním nestihla. Chcela som ho aspoň ako-tak objať ale on jednoducho cezo mňa prešiel! Bolo to také nechutné. Ako keby cezo mňa prešlo stádo pavúkov a hádzali do mňa kamienky. Už len pri pomyslení na jedného pavúka som skrýkla a hodila som sa o zem.

Wau. Hrám sa na mŕtvu, pri čom som mŕtva. Celkom dobrá zhoda náhod.

Lunear niekam zabehol a tak som ho sledovala. Chcela som niečo spraviť aby som ho vystrašila ale nejako ma zmiatlo to, že sa balil? Čo sa chystá na dovolenku?  Nakoniec som akosi pozabudla na dianie okolo seba a len bezducho hľadela na stenu. Všade sa vedľa mňa ocitli mŕtvy ľudia. Ľudia, ktorých som pred tým zabila.

,,Ahoj, ty upírka"- zasmiala sa jedna psychopatka. Vlastne to bol démon, ktorý akosi posadol dievča a tým, že som ukončila jej život a zabránila ďalším bolestiam, som si toho démona k sebe pripútala. Vyzerala až desivo hrozne. Pomaly som cúvala a ona sa len mi len naďalej smiala.

,,Teraz sa bojíš, čo? Ani nevieš o čo sa jedná. Chúďa"- začala sa smiať a ja som na ňu prekvapene pozerala.

,,Ako to myslíš?"- snažila som mať tvrdý hlas ale akosi to nešlo. Teraz nie, keď som bola bezbranná.

,,Nie si mŕtva, ešte zatiaľ nie. Snažia sa ťa zachrániť a ten manták zajtra dakam vyráža. "- ukázala na batoh, kde si balil predtým veci Lunear, ,,samozrejme zaručím to, že kým on príde z tej jeho záchranej akcie, tak ty budeš mŕtva. Za všetko čo si spravila. "- rozosmiala sa a mne nabehli zimomriavky. Snažia sa ma zachrániť? Ako? Však týto tu ma zabijú skôr, než ostatný stihnú čo i len oko zažmuriť.

Zatriasla som sa a ona toho využila. Všade naokolo stáli duše ľudí, ktorých som zabila. Matky, na ktoré čakali doma deti. Otcov, ktorý sa už nikdy nevrátili z poľovačky osláviť dobrý lov zo svojími manželkami a deťmi. Za všetko som mohla ja. Po lícach mi stekali horúce pramienky sĺz a ja som sa tam len tak triasla. Môže vlastne mŕtvy človek plakať? Vedela som, že mŕtva nie som, ale nedávala som nádej, že ma znova zachránia.

Tá demónka ma chytila za vlasy a tak silno potiahla, až mi vytriskli ďalšie slzy z oči. Zdvihla ma zo zeme a ja som si aspoň ako-tak držala vlasy aby mi ich na mieste nevytrhala. Nesmierne to bolelo. Mŕtvy človek a umrieť? Sranda.

,,Zabi ma. Aj tak a tým nikdy nevrátiš život mŕtvym. Sprav, keď to potrebuješ. Vždy sme my ti zlý, no nie? Vie vôbec človek umrieť keď je mŕtvy?"- začala som sa smiať, čo ju dosť zaskočilo.

,,Vedia. Hlavne, keď ty ešte nie si mŕtva. Existujú totiž boje, pri ktorých duša umrie. Vtedy nastáva koniec a večná tma. A ja zaručím aby si sa tam dostala."- rozosmiala sa aj ona a hodila ma niekam za seba. Prevrátila som celý nočný stolík a na chrbte som ucítila príval bolesti.

,,Nikdy nezabudni na jedno. Je rozdieľ, keď človek žije alebo keď človek prežíva"- zavrčala som na ňu a ona mi zaryla drápy do chrbta. Vykríkla som a upadla som do bezvedomia, pri čom som stihla zhodiť nejakú fotku zo steny.

850 slov!
Takže neumriem!:D
No konečne je Carie na scéne (po tom ako na mňa všetci zabudli to zanechalo hlbokú ranu v mojom srdiečku)
Ale nie :D
Ehm.. Moc sa do takých vecí typu posmrtný život nevyznám (ešte som to nezažila xD) tak snáď sa kapitola aspoň trochu páčila^^
A šup šup písať! XD