New Better Life *H. S.*

Twenty-fourth

Ach moja Mary. Ako som ju len mohla opustiť.

Hrám sa jej s vláskami a je mi ľúto, že som sa jej počas mojej krízy nevenovala. Tak veľmi ma to mrzí.

Trvalo mi niekoľko týždňov, kým som sa z toho dostala. Všetkých som odmietala a nič som nejedla. A je to na mne aj vidno. Vravia to lekári, ale tí vravia aj to, že som sa z toho dostala celkom  rýchlo. A ja si myslím, že je to len vďaka Harrymu a chalanom. A Mary s babami.

Oblečenie, ktoré bolo predtým akurát na mňa, teraz visí akoby bolo o pár čísel väčšie. A poviem vám, že to vyzerá hrozne. A moje telo tiež. Kosť a koža. Ako anorektička.

Ale už toho bolo dosť. Musím sa poriadne najesť, lebo nie raz som mala na mále k odpadnutiu. Hrozné stavy.

"Hej Mary. Len ty, ja a McDonald's. Čo ty na to?" tá len zbesilo prikyvuje až sa čudujem, že tú hlavu ešte má.

"Tak sa bež obliecť." popohnám ju, no a už tu nie je.

A ja mám najťažšiu úlohu zo všetkých. Nájsť niečo, čo na mne nebude visieť ako handra. Pomaly prechádzam oblečením až nájdem nejaké legíny,takže ich nakoniec vezmem. Pod ne si ale dám niečo teplejšie, pretože sa pomaly blížia Vianoce a s nimi aj mrazy.

Na vrch si dám len jednoduché tričko s dlhým rukávom, hrubý sveter a kabát. Keď sa to tak vezme, nevidno to až tak veľmi na mne. Vlastne, oblečením som to parádne prekryla.

"Maminka? Môžem zobrať aj ocka?"

"Kto je ocko?"

"No predsa Harry." odpovie a prstami mi poťuká po čele.

"A odkedy ho voláš ocko?"

"No vlastne ja ho tak nevolám. Ale chcem volať." žiarivo sa usmeje a nasmerujeme  si to rovno do jeho izby.

Spí na posteli. Po tak dlhej dobe. Celý ten čas skoro vôbec nespal. Až mi je ľúto, že ho musíme ísť zobudiť.

"Mary? Necháme ho spinkať, dobre?"

"Áno."

Vyberieme sa teda už definitívne preč. Na nohy si dáme teplé topánky a šup ho. Za chvíľu sme už v McDonald's.