Nádej

*3*

Samuel sa každý deň po práci ponáhľal do nemocnice, tak ako aj teraz. Najprv zašiel sa lekárom, ktorý mu ale nepovedal nič nové: ,,Vaša priateľka je na tom rovnako, sledujeme jej mozgovu aktivitu, no nič sa nemení." Samuela to nepotešilo, no nevedel čo viac urobiť a tak jednoducho išiel za ňou. Vždy sa s ňou rozprával, pretože veril, že ho počuje a že sa preberie.
Jej poloha bola nezmenená, nič sa nezmenilo, no na stolíku teraz pribudla jej hracia skrinka.
,,Dal som ti ju na dvadsiate narodeniny. Zbožňuješ ju a preto je tu, len a len pre teba." Otvoril ju a z nej sa začala rinúť nádherná jemná klavírna hudba. Slasť pre uši.

Zlatko, ďakujem ti. Milujem túto hudbu a milujem teba. Prosím, neopusť ma. Cítim sa dobre a čoraz častejšie vnímam, že si pri mne. Prosím, nestrácaj nádej. Dodaj mi silu sa vrátiť k tebe. Pred očami sa mi odohráva tá spomienka, ako si mi ju daroval. Ako si žiaril šťastím, že sa mi páči. Potrebujem ešte viac takýcho zážitkov. Ja sa preberiem!