Nádej

*6*

,,Zlatko, prepač, že som včera za tebou neprišiel. Akoby sa proti mne všetci spikli a ja som to nestihol," vysvetľoval Samuel svojej milej. Chytil ju za ruku a hladil jej prsty, každý jeden osobitne. Sledoval ich svojim pohľadom a podliehal melancholii. Poddával sa smútku a bolesti.
,,Zlatko, prosím ťa, preber sa. Už nevládzem, je to ťažké..."
Hlava mu klesla na jej brucho. Päste zaťaté a v očiach slzy. Slzy bolesti, straty, smútku a slzy hnevu. Hnevu na toho idiota. ,,Zabil by som ho keby sa mi dostal pod ruky!" vyšlo zrazu z neho nahnevane. ,,Stačila mu fľaša alkoholu, nedostatočne vyčistené nástroje a ty tu ležíš nehybná! Nenávidím ho!"
Samuelove slzy zmáčali nemocničnú prikrývku a vytvárali na nej tmavšie fľaky. Všetky emócie zostávali na tej prikrývke, no nikdy sa nepodarí úplne zmyť to zo seba. Život je na to veľmi krutý aby nám dovolil zbaviť sa zlých emócii. Musíme sa naučiť ich zvládať, no Samuel to dnes už nezvládol.