Nádej

*13*

Samuel vošiel do nemocničnej izby ani nevie ako. Sadol si na stoličku k posteli svojej lásky, no nevedel čo povedať. Mal pocit akoby zlyhal. Nedokázal ju vytiahnuť z nekonečného spánku.
,,Ach zlatko..." povzdychol si, ,,čo len budeme robiť? Čo?!" Hlava mu klesla na jej brucho a nebolo počuť ani hláska.

Čo sa stalo? Prečo si taký? Počujem ti to po hlase? Zlatko, hovor so mnou, prosím.

,,Tvoja mama je...ani neviem čo. Azda nás nenávidi?"

Čo to hovoríš? Čo urobila? Hádam nie to...

,,Zabije ťa! Zabije nás!"

Och bože...
Nie...

,,Dala ti sprostý mesiac! Mesiac na to, aby si sa prebrala! Potom ťa odpoja..."

Och nie...
Čo ak sa naozaj nepreberiem? Zomriem....

,,Stále je šanca, že sa preberieš a budeš žiť. Ale ja sa tak bojím... Nemôžem ťa stratiť. Nedokážem bez teba žiť, nemôžem..."

Ja to zvládnem!