Nádej

*8*

Samuel, si tu?

Už si tu?

Kde si sakra?! Potrebujem ťa tu!

,,Zlatko, už som tu." prihrnul sa k posteli a pobozkal Simonu na čelo.

No konečne. Počul si čo sa bude diať? Odpoja ma, musíš tomu zabrániť!

,,Dnes to bolo v práci hrozné. Toľko papierovačiek som nevybavoval už hádam aj pár mesiacov. A tá moja nová akože asistentka je hrozná. Keby si ju videla, smiala by si sa na nej."

Zlatko, mňa teraz netrápi tvoja asistentka, aj keď by možno mala, lebo ak ma odpoja, bude mať volné pole. Počuješ ma, nedovoľ im to. Milujem ťa.

,,Chcel by som ti toho toľko povedať. Chýbaš mi doma, je to tam všetko čudné."

Samuel! Počúvaj ma!
Sakra, nemôžeš ma počuť!
Chcú ma odpojiť, stratím ťa! Nedovoľ im to! Počúvaj!

Ako sa tak Samuel zamýšľal nad prázdnym bytom bez svojej priateľky, prístroje sa zrazu zbláznili. V momente boli v izbe sestričky a sledovali čo sa deje. Lekár skonštatoval výraznú mozgovu aktivitu. A Samuela to utvrdilo v tom, že musí bojovať. On aj ona.
,,Viem, že ma počuješ. Tak sa preber a ži! Potrebujem ťa!" a odišiel.