Nádej

*14*

Prešiel mesiac a Samuel sa snažil neklesať na duchu. Každý deň sedel pri Simone a prosil ju, niekedy aj kričal aby sa prebrala a odišla s ním domov. Mal veľký strach, že ju nakoniec stratí.
No jej stav sa nijako nemenil. Mozgová aktivita bola stále rovnaká, no ona sa sama nepohla ani o milimeter.
Aj dnes sedel pri nej a vedel, že ich čas sa kráti.
Do izby vošiel doktor a pozdravil sa.
,,Nemôžeme to ešte odložiť?" spýtal sa Samuel, no na doktora sa nepozrel. Nedokázal sa mu pozrieť do očí.
,,Rád by som, ale viete, že o tom nerozhodujem," ozvalo sa spoza neho.
Pár minút na to sa do izby ako veľká voda dovalila pani "Dôležitá".
,,Ešte dýcha?" spýtala sa a v izbe zostalo ticho. Až hrobové ticho, no ona si asi neuvedomila, že je to nemiestna poznámka.

Samuel ich nechal tak a sústredil sa na svoju lásku. Do očí sa mu tisli slzy, no zatlačil ich.
,,Zlatko, milujem ťa a verím," posledné slova vyriekol. Dal jej bozk na pery a doktor odpojil podporné prístroje.
V izbe bolo ohlušujúce ticho a do toho sa ozvalo jedno dlhé piiiiiiip...