Nádej

*4*

Ako tak kráčal po nemocničnej chodbe, stretol na nej mamu Paulíny ako stojí pred dverami jej izby.
,,Dobrý deň," pozdravil sa. ,,Ach, Samuel. Nečakala som ťa tu." Samuel sa zatváril prekvapene. To skôr on nečakal ju. Nevidel ju tu dobré tri týždne.
,,Ja som tu každý deň," odpovedal jej a vkročil do izby za svojou milou. Bolo mu jedno, že ho bude jej mama vidieť, bolo mu jedno, že si možno bude mysleiť, že je blázon iba preto, že sa k Paule správal akoby ani nespala. Pozdravil ju, pobozkal a prisadol si k nej na posteľ.
Začal jej rozprávať, čo sa udialo v práci akoby sa normálne rozprávali.
,,Ona ťa nepočuje," ozvalo sa zrazu. Samo stuhol. ,,Počuje, jej mozog normálne pracuje, iba nemá silu na to, aby sa prebrala," odpovedal jej mame s hraným pokojom. No v ňom to doslova vrelo. Vedel, že jej rodičia pomýšľajú na odpojenie od prístrojov a to mohlo znamenať, že ju stratí navždy. A to nesmie dovoliť.