Gymnastka

5. časť

Karina

Prešiel okolo mňa, akokeby sa ani nechumelilo. Z pery mi tiekol malý plamienok krvy. Prečo som sa ja teraz nezahrala na tú drsnú? Netuším. Zotrela som si ho a ďalej som plakala. Ako mi toto mohol urobiť? Už chápem, pred čím ma Boris varoval. Zobrala som si tašku, ktorá mi medzi tým spadla a rozbehla som sa von zo školy. Je mi jedno, že po mne všetci kričali. Ja som plakala a plakala, okolie som nevnímala. Líce som si zakryla rukou, aby mi nebolo vidno môj monokel, ktorý sa mi postupne začal vytvárať. Dobehla som na autobusovú zastávku a pozrela si odchody autobusov. Super. Akurát mi jeden utiekol. Zviezla som sa k zemi a plakala som. Neviem či to bolo z toho, že to bolí, alebo z toho, že mi to urobil Nicolas. Az teraz som si uvedomila, ze ten chalan mi zamotal hlavu. Tú som som si aj následne zaborila do kolien. Na ceste sa premávali autá. Jedno za druhým. Ako to viem? No predsa počúvam. Zavrela som oči a vzlikala a zrazu pri mne jedno auto zastalo. Zdvihla som hlavu a prešúchala som si oči. Mala som ich zahmlene, čiže som videla len siluetu chalana.

,,Karina?" opýtal sa chalan. Zrak sa mi rozjasnil a zistila som, že to je Boris.

,,H-h-hmm." opýtala som sa.

,,Preboha to ti kto urobil?" ukázal na môj monokel.

,,Prečo plačeš? Poď do auta. Tam mi to vysvetlíš." riekol a pomohol mi postaviť sa. Posadila som sa na miesto spolujazdca a oprela si hlavu o okno.

,,Tak čo sa stalo?" opýtal sa ma keď nasadol do auta. Ja som len mlčala so zvýšenou hlavou. Stále mi slzy tiekli prúdom.

,,Poď, donesiem ťa domov." povedal celkom súcitne a objal ma. Ja som jeho objatie prijala lebo to je to, čo teraz potrebujem. Naštartoval motor a viezli sme sa ku mne domov.

,,Tty školu nnemáaaš?" opýtala som sa ho.

,,No mám ale za A sa mi do nej nechce a za Bé, nenechám moju kamarátku a zároveň sestru môjho dobrého priateľa trčať uplakanú na zastávke a ešte k tomu s monoklom." povedal ale ani sa na mňa nepozrel. Sústredil sa na cestu. Zavrela som oči a odpočívala. Po asi piatich minútach zastavil a vypol motor.

,,A sme tu." riekol a pozrel sa na mňa. Ja som bez slova vystúpila a pobrala sa k domu. Odomkla som dvere a otočila som sa na Borisa.

,,Ďakujem za odvoz." povedala som a usmiala som sa naňho.

,,Tak to nie. Idem s tebou a mienim sa o teba postarať." povedal s vážnym výrazom.

,,Nie to nemusíš." riekla som.

,,Ale ja chcem." usmial sa na mňa ako slniečko na hnoji.

,,No dobre. Poď ďalej." ukázala som na dvere. Vyzula som sa a topánky som si odložila do poličky.

,,Jake nie je doma. Je v škole." povedala som mu.

,,Hej veď viem. Obaja študujeme právo." uchechtol sa. Ja som ani nebola prekvapená keď že bol veľmi starostlivý.

,,Dobre. Dáš si čaj?" spýtala som sa ho.

,,Až keď ti to ošetrím." povedal a ukázal na môj monokel.

,,No dobre." prešla som do špajze, kde máme lekárničku. Vybrala som z nej mastičku, ktorá by mi tu bolesť aj farbu mala stĺmiť. Pozrela som sa do zrkadla a až som sa zľakla. Monokel bol fialovo modrej farby a peru som mala mierne napuchnutu. Monokel sa rozprestieral po celom mojom líci. Do kúpeľne prišiel Boris.

,,No kde si tak dlho." opýtal sa.

,,Už už." riekla som a dala som mu masť. On si ju vytlačil na prst a začal mi ju natierať na monokel. Ja som zuby zatínala od bolesti a on má tíšil: