Gymnastka

21. časť

O 12 hodín neskôr

Práve sedím v lietadle a konečne letím domov. Tento deň bol pre mňa nenormálne náročný. Na uši som si dala slúchadla a pomaly sa ponorila do ríše snov.

.....

,,Kaja, vstávame, vzstupujeme." niekto mi hučal do ucha. Ooo, ako som ja mohla hneď neidentifikovať ten hlas v ktorom je stále toľko radosti, smiechu a humoru? Moja krásna trblietkavá Sisa.

,,Dobreee. Daj mi minútku." poriadne som prešúchala oči a zrak sa mi rozjasnil.  Poobzerala som sa po lietadle a začala skúmať ľudí ktorí sa tu nachádzali. Trénerka, Molly, Trisha, Sisa a kopec ľudí ktorých som samozrejme nepoznala. Zbalila som si slúchadlá a upravila si môj strapatý účes. Pri vystupovaní som sa rozlúčila s letuškou a vystúpila von. Vonku ma čakali mama, Leo, Jake, Miško a samozrejme bastard Hugo. Hmmm bastard, to je dobrá prezývka. Okej Hugo, od dneska nie si Hugo ale bastard. Utekala som k nim a hodila Jakeovi okolo krku.

,,Ahoj Čajka. Alebo ťa už mám volať jej veličenstvo gymnastiky a začať sa ti tu klaňať?" smial sa mi. Ja som ho pustila a buchla ho do hrude. Ten jeho humor si proste nemohol odpustiť.

,,Haha Ha. Si brutálne vtipný." ironicky som sa usmiala.  Teraz som prišla k Leovi a tuho ho objala.

,,Dobre si posadila všetkých do piesku Karin." usmial sa tým úsmevom y ktorého by bola namäkko každá baba. Nie je to ten zvodný úsmev, ani naučený nútený ale ten krásny úprimný.

,,Ďakujem." usmiala som sa naňho. Podišla som k mame ktorej sa zaleskli oči.

,,Som na teba veľmi pyšná. Si ako tvoj otec. Ideš si za svojim cieľom stoj čo stoj, a nič ti v tom nebráni." teraz sa jej spustili z očí prvé slzy a ja som ju objala. Pri spomienke na otca som sa musela pousmiať. Ku gymnastike ma priviedol on a zato mu veľmi ďakujem. Bez neho by som tu dnes nestála na letisku objímajúc mamu a so zlatou medailou vo vrecku.

,,Tak poďme." zavelila som. V tichej atmosfére sme sa premiestnili do vnútorných priestorov letiska a ja som si vyzdvihla batožinu. Nasadli sme do auta a viezli sme sa domov. Vybehla som do izby a začala sa vybalovať. Ľahla som si na posteľ a zavrela oči. Konečne bolo ticho, ktoré mi tak strašne chýbalo za posledných zopár dní. Toto krásne ticho prerušil uší ničiaci zvuk. Niekto mi hádzal malé kamienky do okna. Nech ma na to táto osoba dobrý dôvod, ináč ju zabijem. Vyzrela som von z okna a koho tam nevidím? Sám Nicolas sa sem dovláčil. Otvorila som okno a oprela sa o parapet.

,,Ahoj Kajka." pozdravil sa.

,,Čau."

,,Nejdeš von?" nahodil psie oči.

,,Porozmýšľam nad tým." lišiacky som sa usmiala.

,,Kariiiiin, poď doleeee." zakričala na mňa zo spodu mama.

,,Sekunda," zakričala som

,,Hneď som späť." povedala som Nicolasovi. Zbehla som dole po schodoch a v obývačke má všetci čakali.

,,Čo sa stalo?" spýtala som sa prekvapene.

,,No ja a Hugo sa budeme o týždeň brat čiže. Každý z vás si môže doniesť nejakú partnerku a ty Kaja partnera. Môže to byť kamarát, kamarátka, frajer, frajerka mne je to jedno. Ty Kaja budeš družička a do týždňa si kúpili šaty a každý nám ešte meno sprevádzajúce osoby aby sme mohli urobiť menovky. Platí?" vysypala zo seba.

,,Dobre." vybehla som naspäť hore a hneď som vedela kto má bude sprevádzať.

,,Už som tu a áno pôjdem s tebou von." rýchlo som povedala. Utekala som k svojej skrini a vybrala nejaké pekné oblečenie. Na pery som si naniesla jemný rúž a do kabelky nahádzala kľúče, mobil, servítky a dáždnik.