Gymnastka

27. časť

O niekoľko dní neskôr

,,Kaja pridaj lebo tú reláciu nestihneš." zakričal na mňa zo spodu Leo.

,,Idem idem." dokončila som si linku na očiach a ešte pridala kúsok riasenky. Na pery som si naniesla rúž a posledný krát sa skontrolovala v zrkadle. Dnes som sa s make-upom kúsok vyhrala, lebo ma pozvali do jednej relácie porozprávať o mojej "kariére" v gymnastike. Dnes som si obliekla hnedú sukňu​ s bielo-čiernym pásikavým tričkom ktoré mi odhaľovalo ramená. Otočila som sa na jednej nohe a zbehla dole.

,,Už som tu." postavila som sa do dverí.

,,Ako môžeš vyzerať vždy tak krásne a prečo si moja nevlastná sestra." zakňučal Leo.

,,Tak to ti ja neviem povedať ale viem ti na sto percent povedať, že pokiaľ tu budeš civieť ešte nejakých 5 minút, tak nestihnem dôjsť do štúdia. V meste budú zápchy takže ti radím švihnúť si, lebo zavolám Nicolasaaaaa." začala som si obúvať biele balerínky. Viem že akonáhle spomeniem meno Nicolas tak on sa naštve a urobí čo je potrebné. Tí dvaja sa nemajú pre niečo radi a ja nechápem prečo. Jeho to prebralo z tranzu a začal sa obúvať. Zrazu mi zazvonil mobil. Vybrala som ho z kabelky a na obrazovke sa objavilo meno Nicolas.

,,Ahoj láska." usmiala som sa. Jeho hlas vždy vyčarí úsmev na mojej tvári a je mi jedno koľko kilometrov je ďaleko.

,,Ahoj princezná. Dnes nemôžm prísť na tvoje natáčanie. So sestrou je zle. Práve leží v nemocnici." smutne povedal. Mne po tele prešli zimomriavky. Jeho sestru som mala veľmi rada. Je to jedno milé, múdre a inteligentné dievča. Niekedy povie veľmi múdre vety, nad ktorými sa treba zamyslieť a majú skrytý ale veľmi hlboký zmysel. Má 15 rokov. Do očí sa mi nahrnuli slzy.

,,Ddobre. Buď pri nej. Ona ťa potrebuje viac ako ja." snažila som sa o úsmev. Viem že on ho neuvidí, ale aspoň ho vycíti.

,,Neplač princezná. Ona to zvládne." zašepkal do telefónu a zložil. Ja som sa skleneným pohľadom pozrela na obrazovku mobilu a do steny.

,,Kaja, si v poriadku?" chytil ma za rameno Leo.

,,Nicolasova sestra je v nemocnici." opatrne som si utrela oči, aby som si nerozmazala make-up.

,,To bude v pohode." zobral ma do svojej náruče. Hladil ma po vlasoch a ešte tuhšie objal.

,,Poďme." vymanila som sa z jeho objatia a otvorila vchodové dvere.

,,Nechceš ísť ty šoférovať?" opýtal sa ma Leo.

,,Nie dik." ešte som asi nespomenula, že mám vodičák. Cesta bola tichá. Nikto ani len nepípol, len rádio narúšalo to neznesiteľné ticho. Zastali sme budovou v ktorej sa nachádzalo štúdio, v ktorom som mala natáčať.

,,Dik Leo. Vedel by si mi tu nechať auto? Domov už pôjdem sama." navrhla som. Potrebovala som byť sama.

,,Dobra. Máš so sebou vodičák?" overil si.

,,Hej." podal mi kľúče a doklady od auta.

,,Opatruj sa." ešte raz ma objal a odišiel. Ja som sa pobrala do veľkej presklennej budovy. Pri vstupe bola obrovská recepcia, kde pobehovali dve recepčné. Jedna zdvíhala telefóny a druhá niečo vypisovala.

,,Dobrý deň. Ja som Karina Smith. Mám tu prísť do nejakej relácie.'' usmiala som sa na recepčnú.

,,Druhé poschodie tretie dvere vľavo." neochotne povedala. Očividne ju táto práca veľmi nebaví.

,,Ďakujem." zo slušnosti som povedala a odišla k výťahu. Stlačila som gombík na otváranie dverí, ktoré sa okamžite otvorili. Vstúpila som dnu a stlačila tlačidlo dva. Výťah sa pohol a do niekoľkých sekúnd sa už otvorili dvere znova otvárali. Zaborila som vľavo a odpočítala si tretie dvere. Zaklopala som na ne. Dvere sa odmkli a otvorili. Keď som uvidela postavu ktorá stála v dverách, tak vyschlo v krku. Josh. Môj bývalo zo základky, ktorý má ustavične šikanoval.

,,Oooo koho tu ja nestretnem. Škuľa dorazila." usmial sa tým istým odporným úsmevom ako pred niekoľkými rokmi.

,,Ale musím uznať, že kariéru máš dobré našľapanú a aj vyzorovo si krajšia a máš veľmi pekné ženské krivky." oprel sa o zarubnu.

,,A ja zas vidím že si sa s prepáčením vysral na školu a išiel si hlúpy jak tágo pracovať. Dobrý ty." usmiala som sa.

,,A pokiaľ dovolíš, tak by som veľmi rada natočila to čo mám a vypadla." prepaľovala som ho pohľadom.

,,Josh, púšti dnu Karin." zakričal niekto zvnútra. On ustúpil a ja som vošla dnu.

,,Dobrý deň. Ja som Karina Smith." podala som ruku vysokému mužovi. Mohol mať asi 25.

,,Ja som Martin." zobrali mi roku a jemne ju pobozkal.

,,Martin nebaľ mladé dámy. Čo ty vieš čo už nie je zadaná." napomenul ho Josh.

,,Len sa slušne pozdravil debil." povedala som pomedzi zuby.

,,Vy dvaja sa poznáte?" opýtal sa zmätený Martin.

,,Bohužiaľ." odvrkla som

,,Počúvaj Škuľa, ty si dnes nabrúsena jak šmirgeľ. Uvoľní sa. Dnes ťa bude Martin spovedať." zasmial sa Josh.

,,A ty sprostý jak krava ale aj tá je múdrejšia a ty si už taký od narodenia." vycerila som naňho zuby.

,,Hou, Josh tak tá ti dala." smial sa Martin.

,,Tak poď k našim maskerkam. Tie tá pripravia a potom začneme." zaviedol ma do malej miestnosti pred štúdiom. Tam sa niečom zabávali dve slečny.

,,Dievčatá, toto je Karin, toto sú Laila a Carolin. Tie tá dnes dajú do parády." predstavil mi na pohľad milé dievčatá.

,,Šak ona sa tak pekne namaľovala že to stačí aby jej urobila Carolin vlasy." povedala asi Laila.

,,V poriadku." otočil sa a odišiel. Dievčatá mi urobili krásne vlasy a začali sme natáčať.

___________________________

Konečne je koniec. Pýtal sa ma tam také debilne otázky až to bolelo. Odišla som do zákulisia a z mikiny som si vybrala mobil. Dva zmeskane hovory od Nicolasa. Zovreli mi srdce a rýchlo som vybehla na WC. Zavrela som sa v kabínke a vytočila jeho číslo.

,,Nicolas?" opýtala som sa do mobilu.

,,Ahoj. Eeerika zomrela. Je mŕtva." vyslovil do mobilu. Počula som ako plače. Ako vzlika a trápy sa. Mne sa do očí nahrnuli slzy a jedna po druhej stekali po lícach. Už mi bolo jedno ako budem vyzerať. Jedna osoba zmizla z môjho života. Síce nie nejak extra podstatná ale predsa len som ju mala rada. Zobrala som mobil a zavolala Leovi.

,,A a ahoj Leo. Poď p p p prosím po auto. Nie nie som schopná šoférovať." pomedzi plač som vravela do telefónu.

,,Kaja čo sa stalo?"

,,É e Erika zomrela." ešte viac som sa rozplakala.

,,Dobre kľud. Choď domov busom a doma mi dáš veci od auta. Potom poňho pôjdem." pokojne povedal do telefónu.

,,D d dobre." zložila som. Vyšla som von z kabínky a pozrela sa do zrkadla. Oči som mala červené a špirálu po celej tvári. So servítku som si začala čistiť čiernu farbu z líc. Keď som už aspoň kúsok vyzerala ako človek, tak som vybehla z WC. Utekala som tento krát po schodoch dole. Vybehla som von budovy. Znova som si na ňu spomenula a znova sa rozplakala. Vodopád sĺz padal z mojich očí. Ledva som cez slzy videla na špičku nosa. Čakala som na prechode a prešla na druhú stranu, keď som zrazu pocítila prudkú bolesť a uvidela tmu.

Ahojte ľudkovia. Zasa tu je po nekonečne dlhej dobe nová časť. Tak čo, páči sa vám. Prosím vás pozrite si moju jednodielovku plus oznam ktorý som tam dala. Je to pre mňa dôležité. Nemám dôvod sa tu obkecávať čiže ahojte.
❤Žofka❤