Gymnastka

1. časť

Dvojitý premet a už len dobrý doskok a ustáť ho. Podarilo sa.

,,Perfektne Kaja, ten zoskok z dvojitého salta si pekne ustála, teraz choď na trampolínu," podala rozkazy trénerka.

Ja som sa dopravila na trampolínu a začala som skákať. Keď moje skoky boli v dostatočnej výške, tak som začala robiť saltá v pred, vzad a aj dvojité saltá. Potom som prudko zastala, lebo moje gaštanovo hnedé kučeravé vlasy sa rozpustili z copu. Rýchlo som našla na trampolíne gumičku a dala som si ich do poriadku.

,,Kaja-čaja, môžem ísť na trampolínu? Všetky sú obsadené," pricupkala ku mne moja najlepšia kamarátka Sisa, celým menom, Silvia. Prezývku Kaja-čaja mi vymyslela ona a jediná ma tak môže oslovovať. Pozrela som sa na hodinky. Už je pol ôsmej, veď ja nestihnem školu! Rýchlo som utekala za trénerkou, že už musím ísť. Schmatla som pitie a utekala do šatne, kde som na seba hodila svoje čierne oblečenie a gymnastickú tašku dala do čiernej aktovky.

Pýtate sa, prečo celá čierna? Pretože moji rodičia majú peňazí na rozdávanie a ja nechcem mať v škole falošné kamarátstva kvôli tomu, že máme veľa peňazí. Mám aj druhý dôvod, a to taký, že nechcem, aby vedeli, že som gymnastka. Tiež by to boli falošné kamarátky, pretože som gymnastka.

Na hlavu som si dala kapucňu. Pred bránou športovej školy ma už čakal môj brat Jake vo svojom veľkom, čiernom BMW.

,,Ahoj Jake," pozdravila som sa mu a nasadla na miesto spolujazdca.

,,Čau Karin," odzdravil sa mi. Pokiaľ ste si všimli, tak moje meno na mojom rodnom liste je Karina. Áno, bohužiaľ. To meno sa mi vôbec nepáči. Po pravde, nenávidím to meno, je hrozné.

,,Znovu v maskovaní? Baví ťa to?" položil mi otázky a nahodil znechutený výraz.

,,Predstav si, že nie, ale ja nechcem mať falošné kravy po svojom boku," odvrkla som mu. Jake ma vysadil dve ulice od školy, aby si nikto nevšimol z akého auta vystupujem. Pomaly som sa vliekla do koncentráku zvaného škola. Zo sklopenou hlavou a s kapucňou na nej som prešla cez brány školy.

,,Aha, kto k nám ide. Čierna nula," zakričala na mňa moja spolužiačka Zara. Ja som vybuchla od smiechu, lebo trápnejší diss som ešte nepočula.

,,Ttto..... akko fakt? Tttomu hovoríš diss alebo urážka?" až som sa chytala za brucho. Ona len skrčila nos, zvrtla sa na päte a urazene odišla. Ja som len s úsmevom na tvári pokračovala do 3.C na mojej strednej škole. Keď som sa tam zjavila, išli na moju adresu rôzne urážky a nadávky, ktoré už mali trochu inú príchuť ako tá Zarina. Sadla som si na svoje miesto. Sedím sama. Na lavicu som si nahádzala zošity a v nich som sa pokúsila nájsť anglický jazyk a gramatiku. Akurát zazvonilo, preto som hodila zvyšné učebnice do tašky a prelistovala si učebnicu. Keď som bola na strane 18, dvere do triedy sa rozleteli a dnu vošla naša učiteľka, stará, škaredá, hluchá a slepá. Všetci sme sa zborovo postavili na znak pozdravu. Niektorí sa medzi tým ešte dopravovali na svoje miesta, lebo bolo málo času na pokec.

,,Dobrý deň žiaci, posadajte si," povedala učiteľka a každú jednu slabiku poriadne artikulovala.
Škola ubehla rýchlo. Veď, načo vám ju tu budem opisovať, veď to bola tak či onak nuda. Prešla som cez brány školy a ovial ma dobrý pocit. Konečne preč z tohto blázinca. Prešla som k autobusovej zastávke a pozrela si odchod svojho autobusu. Ide mi o tri minúty. Tak si trochu skrátim čas. Vybrala som si telefón, slúchadlá a začala som počúvať hudbu. Zapla som si mix, aby mi pesničky išli hala bala a nie podľa abecedy. Ako prvá pieseň mi v ušiach zaznela (máte ju hore)

Takže ahojte ľudkovia. Dnes sa vám hlásim s novou knihou. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Poučila som z mnohých chýb z môjho druhého príbehu, Na hrane života. Poteší ma komentík, vote aj folow na môj profil. Ďakujem a vidíme sa pri novej časti.
❤Žofka❤