Gymnastka

34. časť

Otvorila som oči a zistila som, že už je dosť hodín. Do riti, toto nemám šancu stihnúť.

,,Nicolaaaas." zakričala som, no nikto sa neozval.

,,Nicolas." opätovne som zakričala, ale žiadna odpoveď. Vyšla som na poschodie,kde nikto nebol. Pozrela som von z okna, ale jeho auto tam nebolo zaparkované. Nemala som čas ani chuť toto riešiť. Prezliekla som sa, nahádzala oblečenie na cvičenie do mojej tréningovej tašky a pomocou barle som sa dostala dole. Tašku som si prevesila cez plece a obula sa. Najrýchlejšie ako sa dalo, som sa dostala na zastávku, kde somzistila, že autobus mi odišiel pred desiatimi minútami a ďalší ide až o 20 minút. Zavolala som si taxík, ktorý tu bol do niekoľkých minút. Bezproblémovo ma zaniesol do nemocnice, kde som sa musela dostať dňa 13. poschodie. Horko-ťažko som sa dostala k výťahu, ktorý sa nachádzal na druhej strane budovy. Ten ma vyniesol na 3. poschodie a začala som hľadať dvere, kde mám mať rehabilitáciu. Našla som ceduľu s číslom 87 a zaklopala. Otvorila mi staršia paní, ktorá mi ukázala, kde je šatňa a kde mám počkať pani, ktorá mi bude pomáhať. Prezliekla som sa a čakala tam kde som mala.

,,Ahoj, ty musíš byť Karin. Však?" prišlo ku mne jedno dievča.

,,Áno. Vy ste..."

,,Alex. Budeš mať so mnou rehabilitácie, dokiaľ nebudeš vedieť sama chodiť." usmiala sa.

,,A ruku?"

,,To postupne."

,,Idem rovno k veci, bude ešte šanca, že sa budem môcť venovať gymnastike súťažne?" opýtala som sa.

,,Úprimne povedané, je to veľmi zložité a pochybujem, že ešte budeš môcť vykonávať športovú gymnastiku. Ale mohla by si sa venovať inému športu." písala niečo do papierov.

,,Aha tak ďakujem za motiváciu." usmiala som sa a odkrivkala preč z nemocnice.

_______________

Z pohľadu tretej osoby

Kaja prestala s rehabilitáciami a cvičila pomocou videí na internete. Každý deň chodila behávať s barlou a potom aj pomaly bez nej.

Kaja

,,Nicolas, nejdeme niekam von?" opýtala som sa ho do telefónu.

,,Prepáč zlato ale dnes niečo mám."

,,Aha dobre striebro a čo je také dôležité?"

,,Ehmmm, dnes máme tréning navyše."

,,Aha, dobre, tak sa maj." smutne som zložila telefón. Takto to ide už niekoľko týždňov. Vidíme sa len v škole a to len zriedkavo. Vždy, keď mu zavolám, tak ma nejaký dôvod ku mne neprísť, alebo sa so mnou nestretnúť. Takto to už ďalej nedávalo zmysel. Postavila som sa na rovné nohy a odišla si po kabát. Nechce sa mi veriť, že majú tréning navyše. Vyšla von a išla na najbližší autobus, ktorý jej išiel smerom k jeho domu. Vystúpila a zistila, že dnu sa svieti. Prišla som k dverám a zaklopala. Nikto neotváral. Stlačila som kľučku, no dvere boli otvorené. Z vrchnej časti domu sa ozýval smiech. Potichu som vyšla hore a videla som otvorené dvere do jeho izby, kde sa veselo smial s Molly. Nemo som začala stáť na schodoch. Nakláňali sa k sebe bližšie a bližšie, až sa nakoniec.ich pery spojili. Nedokázala som sa už nato pozerať, no napadla prefikana vec. Rýchlo som vybrala mobil a vypla si zvonenie. Vyhľadala fotoaparát a vytvorila jednu krásnu fotku, ktorú som mu okamžite poslala.  Telefón zablikal a on si pozrel správu. Ten zdesený výraz bol na nezaplatenie. Pozrel sa mojím smerom a ja som sa dala na odchod.

,,Kaja počkaj, ja ti to vysvetlím." kričal za.mnou.

,,Nie ja už nepotrebujem nič počuť. Končím." otočila som sa a vychladnuté dverami. Rozliali sa mi slzy po tvári. Bola som sklamaná z toho, ako som ho ľúbila a on takto a ešte k tomu s Molly. Prečo?

O dva týždne neskôr

Čas sa vlečie, no konečne som už spokojná. Zistila som, že v tomto veku ešte nepotrebujem žiadneho priateľa. Bola som zaslepena láskou no cez ňu som už nevidela. Zabudla som používať mozog, čo bola osudová chýba. Teraz som šťastná. Učím malé deti na atletike. Vždy ho tam vidím a premietnem si tie nádherné spomienky. Ako sme sa hojdali v hojdacej sieti, ako sme sa tu prvý krát stretli, na to, ako som sa tešila z víťazstva a mohla som ho objať. Myslím naňho v dobrom, aj keď urobil čo urobil. Vždy keď ho vidím, tak sa naňho usmejem, aby videl, že aj bez neho dokážem žiť a život mi dokáže vyčariť úsmev na tvári. Mám zdravý rodinu, viem chodiť, mám strechu nad hlavou, tak čo mi viac treba? Ja si myslím, že nič. Budem čakať na lásku môjho života, s ktorou pôjdem až na koniec sveta, ale na takúto lásku je ešte čas.

Koniec