Oliver and Max 2

Charlotte

Sivá obrovská budova s obrovskými drevenými dverami,  ktorými prechádzali uponáhľaný študenti a zamrežované okná, cez ktoré bolo vidno miestnosti  vo vnútri.
Škola.
Nezaujíma ma jej názov, jediné čo je podstatné je to že práve stojíme v New Yorku pred školou, v ktorej sa možno nachádza Max.
Cez noc som sa pobalil a hneď ráno sme chytili prvý let.
Momentálne kufre a nepotrebné veci máme v aute, ktoré Eliot parkoval na školskom parkovisku. Bolo ťažké nájsť nejaké voľné miesto, preto nás doslova vykopol z auta a celý červený od hnevu šiel zaparkovať ku nejakému obchodu alebo kaviarni.
Damian sa rozprával s Heili o tom ako to všetko bude prebiehať. Heili vymyslela skvelý plán ako to bude prebiehať kým nenájdeme Max. Vysvetlila my ho v lietadle, keď som pri nej sedel a pravdu povedať tej babe sa ústa nezavreli, ani keď som sa tváril že spím.
A Alex neprehovoril od toho čo sme nastúpili do lietadla.
Vždy keď som sa ho chcel niečo opýtať, vyzeral ako keby uvažoval nad zmyslom života, ako keby bol zahĺbený do vlastných myšlienok. A nevšimol som si to len ja. Každý si to všimol ale snažili sa to ignorovať.
„Som tu." Ozval sa za nami Eliot, už v celkom dobrej nálade.
Eliot objal Heili okolo ramien a smutne pozrel na Alexa. Damian si to všimol ale nezaoberal sa tým. Ostala to teda na mňa.
„Mali by sme sa ísť nahlásiť, čím skôr tam pôjdeme tým skôr nájdeme Max." navrhol som.
Alex ku mne zdvihol pohľad a prikývol.
Pohli sme sa ku škole. Začali po nás pokukovať a šuškať si, presne tak ako to býva u nových žiakov.
Prešli sme cez mohutné, drevené dvere a dostali sme sa na chodbu.
Biela chodba zaplnená skrinkami a študentmi, proste normálna školská chodba ako v každej škole.
Nahodili sme vážnu tvár a kráčali sme cez tu plnú chodbu, až ku schodom, pri ktorých bola riaditeľňa.
Vtipné bolo že sa nám všetci uhýnali a dievčatá si o nás šuškali, predovšetkým o Damianovi.
Podľa mňa preto lebo sme ho donútili zobrať si čierne tričko a koženú bundu. Zmenili sme jeho štýl obliekania aby vyzeral inak, novo.
Každý z nás bol oblečený v čiernom sami nevieme prečo, proste Heili povedala že tak sa najrýchlejšie získava rešpekt a obdiv.
Keď sme sa dostali ku riaditeľni, Alex bez zaklopania prudko otvoril dvere a vstúpil do miestnosti a my hneď za ním.
Miestnosť bola obrovská , úplne iná ako na starej škole. Biele steny, červený dlhý koberec, veľký presklený stôl, za ktorým sedela žena okolo štyridsiatky.
„Želáte si ?" opýtala sa s nahnevaným podtónom v hlase a tvár mala vážnu, avšak na Alexov výraz nemá ani ona, ani mŕtvy.
„Máme nastúpiť dnes na túto školu, všetko potrebne by ste mali mať, naši rodičia totiž poslali papiere pred mesiacom." Ujala sa slova Heili s presladením úsmevom na tvári. Samozrejme že klamala.
„Žiadne papiere o vás mi neprišli." Zamračila sa riaditeľka.
„Asi sa to stratilo niekde ma pošte, veď viete ako to funguje, Londýnska a New Yorská pošta asi nejdú dokopy. Hlavné je to že my tu teraz sme." Znovu klamstvo.
Nakoniec jej riaditeľka uverila. Vyprosila si od nás základné informácie ako vek, meno, priezvisko, bydlisko a ročník, sedeli sme v riaditeľni pomerne dlho, počul som ako zvoní na hodinu. Potom zavolala svoju zástupkyňu, ktorá odviedla Eliota, Damiana a Alexa do nejakej štvrtáckej triedy a nás odviedla do 2.B osobne.
Predstavila nás celej triede, baby pozerali hlavne po mne a chalani zase po Heili, ako inak. Heili sa mierne začervenala a napravila si čierne šaty. Možno sa trochu zmenila ale stále je to malé, hanblivé dievča v čiernom, ktoré sa mi celý prvý ročník vyhýbalo.
Potom nám učiteľ dal učebnice a posadil nás do spoločnej, drevenej lavice dozadu. Učiteľ pokračoval vo vyučovaní a my sme sa tvárili že dávame pozor.
S Heili sme sa porozhliadali po triede plnej žiakov a hľadali sme jedinú osobu, kvôli ktorej tu sme.  Pozrel som sa s nádejou na Heili ale tá len záporne pokrútila hlavou.
Max v tejto triede nie je a mám také zle tušenie, že nebude ani v tejto škole.
Celá hodina mi ubehla pomaly. Nudná hodina, nudný žiaci, nudný učiteľ. A presne tak ubehol celý deň. Väčšinou som sa cez prestávky rozprával s Heili. Je zaujímavá a vtipná, už viem prečo je to Maxina najlepšia kamarátka ale nechápem, ako niekto ako ona môže chodiť s Eliotom. Sú rozdielny ale majú aj veľa spoločné. Napríklad to, že keď si niečo zoberú do hlavy nevzdajú sa toho a snažia sa to uskutočniť a majú veľmi zvláštne nápady. Nepoznám ich dlho, nepoznám ich skoro vôbec ale viem čítať  v ľuďoch a viem že oni k sebe pasujú ako nepasujúce puzzle prilepené sekundovým lepidlom. Nedoplňujú sa ale sú pre seba stvorený, sú k sebe prilepený a to lepidlo vážne drží.
Nikto sa k nám neprihovoril ale celý deň po nás pokukovali, čo mi bolo kus nepríjemné. Keď však  konečne nastal obed, všetci študenti opustili triedu vrátene nás.
Chodba bola plná a už som mal pocit že nenájdeme Alexa, Eliota a Damiana opak bol však pravdou.
Je vtipné keď sa vám ľudia uhýnajú, ale ešte vtipnejšie bolo ako sa z toho Damian tešil.
Úplne vyškerený Damian hneď ako nás uvidel zamieril naším smerom, pričom sa mu všetci uhly. Podľa mňa sa uhýnali z toho dôvodu že Eliot vyzeral ako zombie, ktorý zomrel do nudy a Alex ako mäsový vrah, ktorý nemá problém niekoho zabiť čo i len pohľadom. Ale nechajme Damiana v tom že má pozornosť len vďaka sebe.
Keď sme boli pri sebe, znovu objal Eliot Heili okolo ramien a vybrali sme sa do jedálne, kde možno bude osoba, ktorú tak hľadáme.
Kráčali sme do ďalej, až kým pred nás doslova nespadlo jedno dievča. 
Dievčaťu spadli na zem veci. Medzi učebnicami sa nachádzal aj sprej s čiernou farbou, sluchátka, mandarínka a mne veľmi známa kniha.
Vymenili sme si pohľady a začali sme Heilin plán, ktorý možno vyjde.
Heili s Damian pomohli dievčaťu pozbierať veci, Alex s Eliotom jej pomohli vstať a ja som si zobral do rúk knihu.
Dievča sa na nás pozrelo s trochu nechápavým ale aj zamračeným pohľadom.
„Vďaka ?" prehovorila a nechápavo sa na nás pozrela.
Zobrala si od Heili veci a už chcela odísť ale zastavil som ju.
„Počkaj máš tu knihu." Zvolal som za ňou a pripomenul jej knihu od J. K. Rowlingovej Harry Potter a tajomná komnata.
Pomaly sa otočila, prehrabla si špinavo-blond krátke vlasy, ktoré jej siahali po ramená a prebodla ma pohľadom, ako keby som jej ju nejako poškodil.
Čítať v ľuďoch je jednoduché a práve som si uvedomil že toto dievča bude mať určite rada knihy, viac než rada.
„Moja obľúbená." Usmial som sa na ňu.
Jej pohľad zmäkol a s vďakou v očiach si ju zobrala.
„Je jedna z mojich obľúbených." Usmiala sa na mňa „A vďaka za pomoc, zvládla by som to ale cením si to. Naposledy mi tak veľmi pomohla Max." poslednú vetu si zamrmlala, ale všetci sme po tej vete zbystreli.
Hlavne Alex, ktorý doslova vybehol, sotil tú babu o skrinku a rukami ju obkľúčil aby nemohla ujsť, veci jej znovu vypadli a my sme od šoku nevedeli čo máme robiť. Alex sa pozrel na jej zošit  potom pohľad zabodol do jej očí.
„Tak Charlotte, poznáš Max Hadson ?" prvé slová za dvadsať štyri hodín, ktoré vyšli z jeho úst. A boli to slová povedané tak chladne až to zamrazilo aj mňa.
Cez jej  krásne modré oči s náznakom zelenej do sivej sa mihol strach.
Polka veľkú hrču, ktorá jej uviazla v hrdle a....

Ospravedlnujem sa za chyby.
Čo povie Charlotte ?
Uvidite. <3 <3 
Vďaka za vote ocením komenty a vďaka za čitanie tohto príbehu.

XXXXXXMimo_zemeXXXXXXXXX