Nemôžem...

685 26 0
                                    

Pozerám sa za ňou. Ledva stojím na nohách. Som sklamaný nie z Max ale zo samého seba, z pravdy, ktorá je tak ukrutne krutá až ma bolí aj to druhé srdce, ktoré nemám.

Prepáč mi to Max. Prepáč že som ťa otravoval a staral sa kde si. Prepáč že som sa do teba zamiloval.
,,Zabijem ťa !" vyštekol Alex, avšak mne v hlave šrotovalo niečo iné ako strach z Alexa, bola to Maxina tvár.
Upierala na mňa svoje oči, roztrasené pery a bezvýznamný pohľad. Nestála o to ma vidieť. Už to viem.

Na tvári mi pristála prudká rána. Alexova päsť vystrelila odnikiaľ priamo do môjho pravého líca. Bola to však asi celá Alexova sila pretože ma to poslalo rovno k zemi. Zdvihol som na neho zrak, posadil sa do tureckého sedu a podoprel si ranu rukou aj keď to tak bolelo ešte viac.

„Prečo ?" vyštekol na mňa, avšak hlas sa mu na konci zlomil a klesol na kolená oproti mne.

„Zmizla," pribehla ku nám udychčaná Heili so slzami na krajíčku.

Onedlho sa dostavil aj Eliot s Damianom so slovami že sa doslova vyparila a posadali sa ku nám, čím sme vytvorili nerovnomerný kruh.

Ľudia okolo nás sa už pomaly rozprchávali aj keď na nás hádzali celkom zvláštne pohľady.

„Čo teraz ?" opýtal sa zničene Damian.

„Nájdeme ju..." navrhla Heili v tom istom momente ako som ja povedal: „Nič."

Všetci sa na mňa prekvapene otočili, dokonca aj Alex.

„Nič," zopakoval som a zodvihol som sa na nohy, ktoré ma ledva udržali.

„Nechápem," zvolal zrazu Eliot. „Možno si to neuvedomuješ ale to my sme sa sem trepali hlavne preto aby si ju ty našiel. Všetko bolo kvôli tebe ! A keď si ju konečne mal a konečene si ju mohol dotiahnuť domov tak si ju nechal ísť! Teraz zmizla znovu, a znovu tvojou vinou! Spamätaj sa už Oliver! Ak ju vážne miluješ, tak..."

„Ale je to hovno platné keď ona nemiluje mňa!" skríkol som a tak ho prerušil v jeho monológu. „Oplatí sa hľadať niekoho kto ma nemiluje ?! Nemôžem ju prinútiť aby ma milovala! Nemôžem..."

Hlas sa mi zlomil a ja som cítil prvé slzy, ktoré mi začali stekať po tvári.

„Prečo si to myslíš ?" opýtala sa ma Heili prekvapene.

„Inak by neutiekla," odpovedal som jej s posledným kúskom mojich síl. „Vraciam sa späť do Londýna. A ak sa tam vrátim tvárte sa že sa nepoznáme a že sa toto nikdy nestalo."

Ostali na mňa bez slov hľadieť.

„Vážne to všetko chceš zahodiť len pre to, že..."Rozkričal sa aj Damian.

„Áno !" nečakal som ani na to kým dokončí vetu. „Áno chcem to všetko zahodiť, pre Max."

Stíchli. Nikto nič nepovedal alebo sa len neodvážil znovu začínať túto tému. Stál som nad nimi s trasúcimi sa kolenami a hľadel som na ľudí, s ktorými som tak veľmi zažil, s ktorými som precestoval na druhý koniec sveta, ktorých som spoznal len vďaka Max a ktorých už v živote nechcem vidieť. Stále mi budú pripomínať čo sa stalo a stále sa budem cítiť ešte horšie a o takú bolesť nestojím.

Teraz som si tak uvedomil jednu vec, kde je Charlotte? Ako náhle som sa otočil na odchod pristála mi druhá rana. Tentoraz to bola facka od Charlotte, ktorá štípala ako žeravý uhlík. Avšak viac bodavú bolesť mi spôsobili slzy v jej očiach.

„Hanbi sa Oliver!" hystericky začala kričať a nadávať. „Ako to môžeš povedať ? Ako to môžeš urobiť? To si až taký bezcitný, ako..."

Zasekla sa a ja som sa na ňu smutne pousmial.

„Áno, máš pravdu som rovnako bezcitný ako Max," obišiel som ju ale potom som sa zastavil a naposledy sa na všetkých otočil. „A to je jeden z dôvodov prečo ju milujem."

Nečakal som na odpoveď, nečakal som na ľútostivé, smutné či iné pohľady. Odišiel som.

Vrátil som sa na hotel, kde som si zbalil veci a rýchlo našiel let letu, ktorý ma mal dostať domov. Najhoršie na tom bolo že najskorší let bol až zajtra o štvrtej ráno. Avšak na hotelovej izbe som ostať nechcel, nemohol som.

Našiel som tak bar v blízkosti letiska a okamžite bez rozmýšľania som tam zamieril aj keď bolo len niečo po šiestej večer.

Cesta do baru bola však dlhá, čo mi vďaka bohu skrátilo čas, nie však natoľko aby som stále nemal čas vypiť si.

Priplatil som si pri ochranke aby ma pustila a tak som sa dostal do tmavej miestnosti s hlúpym osvetleným, z ktorého ma pálili oči, rôznymi boxami a tanečným parketom. Samozrejme že ja som zamieril ku hlavnej časti, a to ku baru.

Sadol som si na nepohodlnú barovú stoličku, veci som buchol pod ňu a čakal som kým ma niekto neobslúži.

„Želáte si ?" opýtala sa ma vysoká blond barmanka s obrovským výstrihom a presladene sa na mňa usmiala.

„Inú obsluhu, na teba sa nedá pozerať," odvetil som jej a mávol som jej rukou aby odišla.

Sánka jej spadla niekde na zem, potom si však len odfrkla a odkráčala preč.

O niekoľko minút sa oproti mne znovu niekto objavil, tento krát som bol za príchod novej obsluhy rád.

„Leon," kývol som mu na pozdrav a lakte som si oprel na bar.

„Oliver, teba by som tu nečakal," provokoval, no ja som nemal žiadnu silu vrátiť mu to.

„Drž hubu a radšej mi nalej niečo silné !" doslova som zavelil, načo zdvihol ruky do obranného gesta a o niekoľko minút neskôr predo mňa postavil tekutinu, ktorá mi mala pomôcť zabudnúť na dnešok.

„Opijem sa do nemoty," to boli moje posledné slova, po preklopený tekutiny, ktoré si pamätám. 

XxxxxxxMimo_zemeXxxxxxxx

Oliver and Max 2Where stories live. Discover now