Oliver and Max 2

Prepáč

Maxin pohľad

Všetko sa posralo ! Môj plán bol dokonalý ! Lenže zlyhal !
Chcela som im len ukázať že som v pohode, že sa o mňa nemajú a nemusia nijako báť a že ma majú nechať napokoji.
Žiaľ, kvôli môjmu šťastiu teraz predo mnou stojí niekto, kto ma núti zamyslieť sa nad sebou, kto dokázal zmeniť celé moje JA behom niekoľkých dní, týždňov či mesiacov ani to už nepočítam.
Nemám slov, mám sucho v krku. Chce sa mi plakať presne ako v ten deň čo som sadla do lietadla a chystala sa všetkých opustiť.
Prišiel, netvári sa ani vážne ani nahnevane či zamilovane je smutný. Neusmieva sa, jeho dokonalé zelené oči sa neusmievajú ! Nič nevraví je ticho. V hlave mi šrotujú kolieska ako by som ho odbila či povedala niečo sarkastické avšak som ticho. Moja hlava odporuje, moje srdce bije veľmi rýchlo. Je mi zle a pritom dokonalo pretože predo mnou stojí Oliver Thomson.
,,Prepáč," šepne a otáča sa.
On ? On odchádza ?
On sa vážne vzdiaľuje ?! Čo to má sakra znamenať ?!
,,Ako sa opovažuješ teraz odísť ?!" skríknem po ňom.
Zastaví, otočí sa a prirýchlo sa ku mne zase približuje. Avšak pár metrov odo mňa zase spomalí ako keby si to rozmyslel.
,,Prestaň Max !" skríkne až ma prepadne na chvíľu malí strach. ,,Ja to chápem ! Viem že ma nemiluješ tak ako ja teba ! Viem že ma nemiluješ vôbec !"
,,Prečo si to mysl-" nenechá mi ani priestor sa nadýchnuť.
,,Inak by si neutiekla !"
Zamrzla som.
Tie dokonalé zelené oči sa teraz hnevajú, sú sklamané a to sklamanie je kvôli mne. Je mi zo mňa samej zle.
Mam chuť vykričať že ho tiež milujem ! Že som to zrobila len preto lebo som sa bála že ma milovať prestane. Som však ticho. Neplačem aj keď mám slzy na krajíčku. Nekričím aj keď to dusím v sebe. Nepobozkám ho a nevyvrátim jeho teóriu aj keď by som chcela.
Moje telo ma neposlúcha. Otáčam sa chrbtom ku Oliverovi, odchádzam. Srdce a aj moja myseľ sa chcú vrátiť ku Oliverovi, objať ho a zasypať ho bozkami avšak moje nohy kráčajú preč.
Obchádzam chalana v čiernom, ktorý ma držal a odmietal pustiť. Mierne sa na neho usmejem, vtedy však padne prvá slza, ktorá mu neunikne, Oliverovi však áno. Neutekám kráčam pomaly a pritom dosť rýchlo nato aby ma nikto nezastavil. Čierne šaty mi v tom vetre mierne vejú a máčajú ich moje slzy.
Ja neplačem iba mi z oči kvapkajú slzy, horké slzy mojej hlúposti.
Keby som sa nebála...
Keby som len ostala...
Keby som nebola takou akou som...
Nikdy som nechápala ako môže niekto zrobiť chybu, ktorú ľutuje celý svoj život. Práve som to pochopila.
Je mi to ľúto, je mi to tak ľúto, Oliver.
To čo však nikdy nepochopím je, prečo sa niekto ako si TY zamiloval do niekoho ako som JA.
Prepáč.
,,Hej ty !" pokrikol po mne niekto, ignorovala som to dovtedy dokým ma dotyčný nezdrapil za zápästie a neotočil si ma čelom ku sebe.
Čelila som teraz tmavým očiam pre mňa neznámeho človeka, avšak bol to práve ten ktorý ma tak silno držal.
,,Čo chceš ?!" vyštekla som po ňom s posledným kúskom svojej sily.
,,Vysvetlenie," pokračoval úplne normálne ako keby bol Damian.
Už som chcela odvrknúť že mu nemám čo povedať ale začal nebezpečnú tému.
,,Ty Olivera miluješ, že ?"

Poznáte človeka, ktorý si nedokáže priznať vlastnú chybu ? Ktorý sa snaží všetko vyriešiť sám ? Ktorý sa neodváži svojimi starosťami zaťažovať ostatných ? Taká je Max, takže uvidíme ako to dopadne. Mimochodom toto je len také prechodné obdobie môjho plánu.

Ďakujem za vote a komenty

XxxxxxxMimo_zemeXxxxxxxx