Oliver and Max 2

,,Jednorožci existujú..."

„Prestaň s tým lebo sa postavím a pred celým lietadlom ti nafackám !" skríklo jedno dievčatko, ktoré sedelo pri v mne v lietadle, na malého chlapčeka,  ktorý jej už pol hodinu kopal prudko do sedačky.
Mohla mať tak štrnásť ale kvôli hallo kitty tričku mohla byť mladšia. Predpokladal som že to bude chlapčekova sestra. Obidvaja mali totiž hnedé vlasy a karamelovo hnedé oči. Chlapček mal trochu bacuľatú tvár a krivý nos, ktorý si mohol trochu nakriviť keď napríklad spadol. Dievča oproti nemu bol anjel. Bezchybná pleť, veľké oči a plné pery.  Až na reči a ostrý jazýček bola stelesneným anjela.
„Už ťa chcem vidieť." Zasmial sa chlapček nad jej vyhrožovaným.
„Tak ja." Otočil som sa na chlapčeka.
Behom sekundy sa slušne posadil, stiahol nohy a tváril sa že si číta brožúrku, aj keď ju mal  naopak.
„Počúvať cudzie rozhovory je neslušné ale ďakujem," vďačne sa usmialo na mňa dievčatko.
„V pohode poznám takú osobu," úsmev som jej opätoval.
„Koho napríklad ? Tvoje dievča vedľa teba len počúva hudbu a číta si," poznamenala trochu nechápavo a zmätene.
Pozrel som sa vedľa seba.
Sedela pi mne Charlotte, ktorá bola vtiahnutá do knižky a úspešne ignorovala realitu, aspoň som si to myslel do vtedy kým neotvorila ústa.
„To nie je môj chalan." Odpovedala dievčaťu vedľa mňa.
„Tak prečo potom sedíte pri sebe ?" nedalo sa dievča.
„Pretože jednorožci existujú a seru duhu a keď dáš zlato do mikrovlnky vybuchne ti," zamrmlala si nahnevane Charlotte a pretočila stranu. „Asi prečo pri sebe sedíme lebo nás tak posadili."
Dievča vedľa mňa si odfrklo a ja som mal čo robiť aby som sa nezačal smiať.
„To vždy je taká nepríjemná ?" opýtalo sa ma dievča.
„Neviem, poznám ju deň." Mikol som plecami.
Charlotte sa vedľa mňa uchechtla.

Nečakal som že to myslela vážne ale presne o pol ôsmej ráno Charlotte čakala pred školou aj s kufrom v ruke. Povedala nám že riaditeľke povedala že ide ku tete, lebo je veľmi chorá a jej rodičia nemajú čas, pretože musia pracovať a tak ju teta poprosila aby prišla ale nehovorila to svojim rodičom, inak by si robili starosti a tak poprosila riaditeľku o uvoľnenie zo školy a neinformovanie rodičov. Musím uznať to dievča je mazané a chytré, takže ju riaditeľka pustila a uverila jej hlavne z toho dôvodu že je premiantka  školy.
Nakoniec sme sa vybrali na letisko, kde sme si kúpili letenky na najbližší let do Los Angeles. Bohužiaľ lietadlo letelo až o dve hodiny a tak sme museli čakať. Samozrejme že popri čakaní Charlotte vybrala čokoládu a nejaké keksy  so slaninovou príchuťou, bolo to niečo ako Bake Rolls ale nie presne to.
Popri čakaní sa Heili vytratila von s Damianom trochu pofajčiť, Alex a Charlotte sa rozprávali a ja a Eliot sme si z nich uťahovali samozrejme v dobrom, niekedy.
Keď konečne pristalo lietadlo, nastúpili sme a už len čakáme kým znovu pristaneme a dúfame že nájdeme osobu ktorú tak hľadáme.

„Si s ňou deň a už s ňou chodiš ?" znovu sa opýtalo dievča.
„My spolu nechodíme !" skríkli sme obidvaja spolu.
„Prečo ?" to dievča je asi zvedavé alebo sa nudí.
„Lebo on miluje dievča, ktoré ideme hľadať do Los Angeles, a to dievča je moja stratená kamarátka." Vysvetlila jednoducho Charlotte.
Dievča sa znovu chcelo na niečo opýtať ale ozval sa hlas kapitána.
„Dámy a Páni o chvíľu budeme pristávať, poprosím vás aby sme si zapli bezpečnostné pásy a ostali v pokoji, prídu malé otrasy." Zrobili sme tak ako nám kapitán rozprával a už som len zavrel oči aby mi neprišlo zle.

„Tak dúfam že ju nájdeš." Poprialo mi dievča, ktoré vedľa mňa sedelo, keď sme vychádzali z letiska.
Usmial som sa na ňu a zakýval som jej.
„Kto to bol ?" opýtala sa ma Heili.
„Ani neviem ako sa volá." Zasmial som sa.
Heili obrátili nechápavý pohľad na Charlotte ale tá len mávla nezaujato rukou na znak že to nie je podstatné.
Zavolali sme si dva taxíky a nechali sme sa odviesť do najbližšieho hotelu, predsa sú dve hodiny  poobede, teraz vyučovanie pomalý končí, takže sme sa dohodli že dnes už nič nezmôžeme a preto sme si podelili izby a dohodli sa že hneď zrána ideme do prvej školy.
Samozrejme že baby chceli byť spolu a tak sme sa dohodli že oni si zoberú troj- izbový byt a my  štvor-izbový apartmán.
Hneď ako sme prišli do apartmánu Eliot rozdelil izby a išiel si ľahnúť. Ja som sa únavou zvalil na gauč a snažil sa uvoľniť ale prišla zaujímavá téma.
„Charlotte po tebe ide, Alex," podpichol  Damian.
„Ale drž hubu, poznám ju deň," Zafrflal odpoveď trochu v rozpakoch..
„Ale rozumiete si, a to je podľa mňa vo vzťahu to hlavné, spoločná reč a vždy nejaká téma," zamyslel sa Damian.
„Opakujem, poznám ju deň nie rok aby som vedel že či máme spoločnú reč."
„Pozri jej do očí, keď v nich uvidíš seba nemáte spoločnú reč, keď v nich uvidíš ju a jej osobnosť, zamiloval si sa do nej." Pridal som sa do rozhovoru, pričom som sa posadil.
Obidvaja na mňa pozreli ako na blázna.
„A na to si prišiel kde ?" opýtal sa ma Alex.
„Keď som sa vždy pozrel na Max, prvé čo som si všimol boli jej oči, poznal by som ich všade a vždy som v nich videl iskru, iskru, ktorá mi rozjasnila deň a aj keď ma vraždila pohľadom, videl som len tu iskru, ktorá ma napĺňala viac ako čokoľvek iné." 
Alex zmĺkol a so slovami, že by sme mali ísť spať, išiel do svojej izby, kde sa zavrel a následne zhasol.
„Miluješ ju že ?" opýtal sa ma Damian.
Tou otázkou ma vôbec nezaskočil, pretože som odpoveď vedel, bez rozmýšľania.
„Ano."
„Tak dúfam že sa raz na mňa bude pozerať niekto ako ty na Max." s týmito slovami sa otočil, a než som stihol povedať, určite, zabuchol za sebou dvere aj on a aj on zhasol.
Ostal som sedieť na gauči sám, čo nemalo zmysel, preto som sa postavil išiel do svojej izby, kde som tiež zhasol a následne som sa hodil do postele, v ktorej som o chvíľu zaspal.
Zajtra pokračujeme v hľadaní.
My ťa nájdeme Max.
Dúfam...

Mať niekoho viac rada ako kamaráta ale láskou to nenazvať.
-S. Z. J.- 💞 😘💞 

XXXXXXXXXMimo_zemeXXXXXXX