Bazsalle [SK]

•11•

Pomaly si zatváram skrinku a beriem si fľašu s vodou, pretože keď skončíme budem letieť rovno domov. A to dúfam že skončíme čo najskôr.

V sále:

,,Myslel som že neprídeš." počujem keď za sebou zatvorím dvere od sály.

,,Mám na výber?" neisto zdvíham hlavu.

,,To asi nie." ušrnul sa so škodoradosťou.

,,Teba to teší?"

,,Mňa?" rukou zašroboval fľašu. ,,Nie. Koho by tešilo ostať tu po tréningu s tebou?" podíde okolo mňa a drcne do mňa ramenom.
,,Mňa len teší že si odserieš aj ty, nie len ja."

Kypí vo mne zlosť no predýcham to. Dúfam.

Keď sa otočím k nemu chrbtom aby nevidel aká červeň od zlosti zaplavila moju tvár ucítim na svojom zápästí silný stisk a prudkým pohybom som otočená k nemu.

,,Mali by sme začať hneď teraz lebo vieš nemám na to celé leto, aby som ho pretancoval s nejakou neschopou sakra." je tak blízko mojej tváre že sa ledva sústredím. No, vidím na jeho tvári niečo také ako zo že možno predstavujem preňho nejakú hrozbu alebo čo, a tak síce sa to nezdá ale vie že sa ho moc nebojím.

No ja sa nenechám rozhodiť. Tentokrát už nie.

Prudko sa mu vytrhnem a tiež sa nebezpečne priblížim k jeho tvári.

,,Sakra." opakujem jeho slová. ,,Keby tu nejaká neschopa bola!" zakričím, na čo sa on rozosmeje. Niekedy mám z neho vážne strach. Nie preto že ziape, preto že sa chová ako bez mysle.

,,Vieš čo? Končím." schmatnem si veci a bežím rovno z budovy preč. Niall sa za mnou ani neusiluje bežať, veď čo iné by som od neho mohla čakať.

Doma:

Vonku leje a ja prídem domov celá premočená. Vyzúvam si topánky, a beriem z dekoratívneho stolíka poštu. Kedže môj oco je podnikateľ väčšinou to bývajú obálky bussinessového typu, no tentokrát to bola obálka s mojím menom.

S mojimi mokrými rukami som starostlivo odbaľovala papier z obálky aby som si mohla prečítať čo je vnútri napísané.

,,Corra, zlatko už si doma." matka sa nervózne oprela o zárubňu dverí a jej zrak behal po obálke ktorú som držala.

,,Mami." oslovím ju a pousmejem sa. ,,Prišla mi pošta, chcem si ju prečítať."

,,A kto ju posiela?" nervózne sa usmiala. Zamračím sa a začnem čítať adresu odosielateľa.

,,Centrum starostlivosti" prečítam nahlas a zamračím sa.

,,Corra daj mi sem tú obálku." mama sa zaženie rukou po pošte. Rýchlo strhnem svoju ruku aj s poštou ďalej.

,,P-prečo, veď je pre mňa." nechápavo sa na ňu pozerám.

,,Povedala som Corra." zvýši hlas.

,,Nie."

,,Prosím?"

,,Povedala som nie!" zvýšim hlas aj ja.

,,Corra nebuď problémová, a vráť mi sem tú poštu. Ihneď!"

,,Nedám ti ju. Čo je tam také čo nesmiem vidieť? Odpovedz!" kričím. Celá táto situácia je veľmi nepríjemná.

,,Daj ju sem!" mama podíde a násilne mi ju chce zobrať. Schmatnem obálku a bežím von z domu. Husto prší a ja som celá mokrá. Bežím až kým mi už pľúca naznačujú že už nemám kyslík.

Keď som si istá že som celkom ďaleko, zastavím. Opriem sa o lampu na ulici a začnem čítať.

Corra Versaceyová - vek 17.
Biologická matka : neznáma
Biologický otec : neznámy
Zákonný zástupca : Olivia Versaceyová, Rob Versace

Dnes je to presne 16 rokov, čo ste si z našeho centra starostlivosti zobrali dievča menom Corra. Dievčaťu sa dobre darí, za čo sme Vám vďační. Pripomíname Vám, že Corra by mala byť oboznámená o jej adopcii - ak sa tak nestalo už predtým a vyhli by sme sa tak prípadným nepríjemnostiam.

S pozdravom riaditeľka ústavu : Lena Kesley

Opriem sa o lampu a zavriem oči. Pomaly skĺznem až dole na zem. To nie je možné.

,,Nie!" vykríknem a rozbehnem sa cez prechod priamo ma červenú. Asi v strede cesty na mňa trúbi auto. Zostanem na mieste. Nech ma zrazí.

Keď auto bolo odo mňa pár milimetrov, niekto zozadu ma schytil za pás a aj keď som protestovala bol silnejší a preniesol ma na chodník. Začala som vykrikovať sprosté slová prečo ma tam nenechal. Keď som sa bližšie pozrela kto to je - aj tak som nevedela pretože mal kapucňu.

,,Zbláznila si sa?" zadychaný dotyčný si dal dole kapucňu. Bol to Niall.

,,Corra skoro si sa zabila!" kričal a zatriasol ma za plecia. Položila som si svoje dlane na jeho ruky a chcela som ich zo seba dať preč.

,,Zbláznila si sa? Tak sakra odpovedaj!" dlaňami sa mi dotkol líc a zvihol mi hlavu aby som sa mu pozrela priamo do očí. Aj cez ten hustý dážď som mohla vidieť tie jeho modré oceány.

,,Corra prosím, nemlč." povedal už prívetivejšie ale stále mi podopieral hlavu aby som sa naňho dívala.

,,J-ja." striaslo mnou. Ponorila som si hlavu do dlaní a začala som plakať.

,,Corra?" zašepkal. ,,Poďme niekde dovnútra, tam mi to povieš dobre?"

,,Nie, nechcem o tom hovoriť." smrkla som.

,,Fajn nebudem ťa nútiť. Ale teraz pôjdeme ku mne a zohreješ sa dobre?"

,,A keď poviem nie?" pozdvihla som hlavu.

,,Corra nebuď malá." postavil sa a potom keď som vstávala aj ja tak ma podoprel. Myslela som že nie som až taká slabá z toho čo sa stalo no opak bol pravdou.

_________________

Veselé Vianoce! Prepáčte že neskoro tento diel ale naozaj som mala v hlave prázdno. Tss, novinka riadna!
Nuž, dúfam že sa Vám diel páčil a dúfam že to bude pekný darček odo mňa!❤

Xx N Xx