Elizabeth:
Po mesiaci
Ležím v posteli a len tak premýšľam. Čo sa stalo za ten mesiac? Všetko išlo podľa plánu až na to že niekto už vie že vyrábam bomby a teraz idú po mne. V poslednej dobe som bola stále pri chalanoch a niekto ich sledoval. Po čase začali sledovať mňa a tak zistili že čo som a kto som. Chalani sa teraz presťahovali ku mne, vraj pre moju bezpečnosť. Vravela som im že to zvládnem aj sama ale trvali na tom. Chalani sa snažia zistiť kto to je ale nič nevedia okrem toho že pred troma týždňami sem prišli a začali sa starať do cudzích biznisov. Nie sme jediný ktorí ich chcú dať dole. Posledné dva týždne mi chodia telefonáty s tým že chcú čo najsilnejšiu bombu. Nestačím ich ani vyrábať. Je jasné že chcú dať dole ten gang.
Pipip.
Zapípal mi mobil a to znamenalo že mi prišla sms. Pozrela som sa na mobil a bola od neznámeho čísla.
Neznáme: Dnes o 23:30 na 96th street. Dúfam že sa nebojíš a prídeš sama. -O
Oblial ma studený pot. Prišlo mi to na môj súkromný mobil. Čo mám robiť? Povedať to chalanom alebo tam naozaj ísť sama.
Pozrela som sa na hodiny ktoré ukazovali 16:39. Okey mam ešte čas.
.....
Pozrela som sa na hodinky ktoré viseli sa stene. Je 23:00 čas ísť. Chalanom som povedala že idem spať. Oblečená v čiernom s dvoma zbraňami za pásom. Otvorila som okno z ktorého som skočila na strom a potom zo stromu som zliezla dole. Vtipné že utekám z vlastného domu. Prešla som do garáže kde som sadla do môjho jeepu. Vyšla som z garáže a išla na adresu kde sme sa mali stretnúť. Budem asi prvá ktorá ho uvidí ale asi aj posledná. Keď ma odbachne na mieste.
Zastala som pred skladom a pozrela na hodiny. Za 5 minút pol. Jedno auto tu už stálo. Vystúpila som z auta a skontrolovala či mám zbrane. Vošla som do budovy a zastala. Oproti mne stáli tri postavy. Nevidela som im dobre do tváre pretože bola tma a svetlo tu bohvie aké nebolo.
„Ale kto že sa tu ukázal." Zasmial sa jeden z nich.
„Čo chceš?"
„Rovno k veci. To sa mi páči." Videla som jeho úškrn aj v tme.
„Tak?"
„Najprv by som sa mal predstaviť." Povedal a pristúpil o dva kroky ku mne. Stáli sme hneď oproti sebe." Som Owen Stone." Natiahol ku mne ruku.
„Elizabeth Nelson." Moju ruku som natiahla k tej jeho a potriasla som ju.
„Krásne meno. No ešte krajšie je nobody." Usmial sa a ruku stiahol k telu.
„Ehm ďakujem ale kôli tomu tu nie sme. Takže čo potrebuješ odomňa?" Už mi liezol na nervy.
Mohol mať tak 30-40rokov.
„Čo chcem? To je jasné. Teba." Ak to dopovedal začala som sa nahlas smiať.
„Čo je také smiešne?"
„Čo je smiešne? Tak ja ti to teda poviem. Nakračal si si do môjho mesta len tak ako pánko. Staráš sa do cudzích biznisov a ty ešte máš takú drzosť mi povedať že chceš mňa."
„Po 1. Toto mesto ti nepatrí po 2. Nie sú to cudzie biznisy a po 3. Keď nechceš byť s guľkou v hlave tak by si sa mala pridať ku mne."
„Možno mi toto mesto nepatrí ale vediem ho ja a moji kamaráti. Zabil si chlapíka ktorý mi bol dlžný takže si sa staral do môjho biznisu a radšej budem s tou guľkou v hlave ako sa pozerať na ten tvoj odporný ksicht." Odfrkla som si.
