Elizabeth:
Zapojila som posledný drótik tak ako to bolo na internetovej stránke a všetko som to dala do malej umelej krabičky. Skontrolovala som či je všetko ako má byť a usmiala sa. Pozrela som sa na hodinky a zistila že je 22:15. Pomaly by som aj mohla ísť. Na seba som si hodila čiernu hrubú bundu a zaklapla notebook. Zobrala som všetko zo stolíka čo som potrebovala a pomaly som vyšla von oknom. Potichu som sa vytratila a vydala sa na cestu ku starej budove na konci mesta. Nebolo to až tak ďaleko lebo aj ja som bývala skoro na konci. Po pol hodine som tam dorazila. Zapla som baterku na mobile a vošla do tej veľkej, starej a opustenej budovy. Vošla som do jednej zo sto miestností a položila na zem tú umelú krabičku a odistila ju. V krvi som mala adrenalín aj keď som vedela že to nebude fungovať. Vyšla som von z budovy a išla od nej ďalej. V pravej ruke som držala malú vecičku na ktorej bolo jedno malé tlačítko. Zhlboka som sa nadýchla a stlačila. Nestihla som ani zareagovať a letela som k zemi s hlasným výbuchom. Okamžite som sa postavila a pozrela sa na budovu ktorá bola spadnutá a šľahali z nej obrovské plamene. Doširoka som otvorila oči a ústa mi spadli do tvaru „O"
„Panebože, vyšlo to!"
Okamžite som sa rozbehla domov. Za 10min. som bola doma. Ešte že rada športujem. Vošla som cez okno dnu a hneď na seba hodila pyžamu. Zaľahla som do postele a zatvorila oči. Po chvíli som počula policajné autá, hasičské a záchranárske. Toto nebude dobré, čo som to spravila, myslela som si že to nebude ani fungovať.
Tak aby som vám to všetko zhrnula. Otec mi dal zaracha na týždeň a sú letné prázdniny. Samozrejme že by som len tak nesedela doma. Večer som surfovala po nete a potom som natrafila na jeden článok o nejakej bombe. Začala som to čítať a chodiť na všeliaké stránky o tom. No a natrafila som na návod ako robiť bombu. Napadla ma šialenosť že si jednu skúsim vyrobiť. Trvalo mi to dva týždne kým som ju poskladala. A ako ste si mohli všimnúť tak sa podarila. Do teraz sa mi to nechce veriť. Pre niektorých skúsených to musí byť hračka keďže ja 15 ročné dievča poskladalo bombu a k tomu sa jej aj podarila.
Celým menom sa volám Elizabeth Angel Nelson mám 15 ako som už spomínala a rodičia ma nemajú veľmi radi pretože nie som podľa ich predstáv. Vlastne oni ma nemajú vôbec radi pretože chceli chlapca. A mama už nemôže otehotnieť takže ma majú na krku. Už nie raz mi vykrikovali že som jeden veľký omyl. Bývame v LA. V škole sa somnou skoro nikto nebaví. Som samotárka. Nikto ma nemá rád. No zvykla som si za tých 15rokov a ešte aby som nezabudla sme dosť pri prachoch. Ani neviem ako a zaspala som.
Ráno:
Zobudila som sa na slnko ktoré ma pálilo do očí. V duchu som sa preklínala za to že som nezatiahla žalúzie. Pozrela som sa na hodinky ktoré som mala pri posteli a zistila že je 9ráno. Vstala som z postele a zamierila som si to do vlastnej kúpelne. Dala som si horúcu sprchu a obliekla si kraťasy a tielko. Trocha som sa nalíčila a zišla dole do kuchyne kde už boli moji rodiča.
„Dobré ráno." Ani som nečakala na ich odpoveď pretože som vedela že žiadna nepríde. Z chladničky som si vytiahla džús a naliala do pohára. Vypila som a pohár opláchla.
„O chvíľku ideme s otcom preč a prídeme len zajtra ráno takže žiadne blbosti." Pozrela sa na mňa matka.
„Okey."
Sadla som si do obývačky a zapla TV. Na každom kanáli dávali to samé a to bola moja bomba. Cítila som ako sa mi scvrkol žalúdok keď ukázali na tú zrúcaninu. Už zistili že tam bola bomba no stále nevedia aká a snažia sa zistiť odtlačky no dúfam že sa im to nepodarí. Po chvíli ukázali staršieho pána ktorý vraj niečo videl pretože býva kúsok od tej budovy. Zadržala som dych a čakala čo z neho vypadne.
„Keď som počul tú silnú ranu tak som okamžite pozeral z okna. Zo zeme sa dvíhala postava. Nie som si istý či to bol chlapec alebo dievča pretože malo kapucňu a začal okamžite utekať. Ale ten beh bol dievčenský takže je to pravde podobné pretože mohla mať okolo 160cm." Dopovedal a kamera sa preniesla na moderátorku." Takže dúfame že toto posunie políciu ďalej k nevy...." nedokončila pretože som vypla telku.
Toto je veľmi zlé. Zrazu sa mi rozsvietila žiarovka nad hlavou.
„Nie Eliz nemysli na to.. je to zlý nápad." Pokarhala som sama seba.
„Bože vyhoď si to z tej tvojej hlavy." Rozprávala som len tak do vzduchu.
Chvalabohu rodičia už odišli." Nie nie nie Eliz noták prestaň." Povzdychla som si.
„Za pokus nič nedáš." Zamrmlala som. „Aj tak ťa tu nechcú." Stále som si mrmlala."Okey idem do toho."
Vybehla som hore po schodoch do mojej izby a z pod postele vytiahla ten najväčší kufor. Začala som si doňho ukladať moje najhlavnejšie veci. Po pol hodine som mala všetko potrebné zbalené. Do menšieho vaku som si nahádzala tiež nejaké veci a prehodila si ho cez plece. Poobzerala sa po mojej izbe vlastne už bývalej izbe. Vyšla som von a zatvorila ju. Vošla som do kuchyne a na papierik som napísala „Nemá cenu tu ostávať keďže nie som dokonalá. Zbohom Eliz." Stručný a krátky odkaz na to aby pochopili že som už odišla. Ešte som vybehla do spálne a otvorila otcov trezor. Ešte že som si pamätala heslo. Vybrala som si dve kôpky peňazí na to aby mi zatiaľ postačili kým si niečo nájdem.
Dom som zamkla a kľúč dala pod rohošku. Stopla som si prvý taxi ktorí ma odviezol na letisko. Zaplatila som a kúpila si letenku do Las Vegas. Nie je to až tak ďaleko ale zatiaľ. Po chvíli ohlásili môj let a tak som išla smerom ktorým som mala.
Sedím už v lietadle a pozerám sa von oknom ako opúšťam moje mesto. Konečne začínam žiť!
Mám pokračovať? ÁNO-NIE :)
