Elizabeth:
Zobudil ma zvonček na dome ktorý neustále zvonil.
„Ktorý debil sa ma opovažuje budiť." Zamrmlala som si popod nos a dúfala že sa ten za dvermi ukludní a odíde.
Lenže nestalo sa tak. Dotyčný za dvermi stále zvonil až mi skoro praskla hlava. Neochotne som sa postavila a išla dole schodmi. Zvonček stále zvonil a to bez jednej pauzy.
„Veď už idém!" Zakričala som keď som už bola pri dverách.
Zvonček prestal zvoniť a ja som odomkla dvere za ktorými stál Bieber. Zbláznil sa snáď?
„Preboha preskočilo ti?" Vybehla som naňho.
„Vieš ako som sa o teba bál?" Povedal a vošiel do domu bez pozvania.
„Jasné chovaj sa ako doma." Zamrmlala som.
„Čo si hovorila?" Spýtal sa a otočil sa.
„Nič." Pokrútila som hlavou.
„Eliz veď ty krvácaš!" Vykríkol a priblížil sa ku mne.
„Čo?" Poobzerala som si telo a všimla že mám na pravom ramene červenú škvrnu.
Aha už viem.
„Si v poriadku?" Začal mi vyťahovať rukáv aj keď to bolo tričko s krátkym rukávom.
„To nič nie je." Odstrčila som jeho ruku od mojej.
„Ako že to nič nie je? Veď krvácaš." Opäť natiahol ruku ktorú som mu chytila.
„Prečo si tu?" Zdvihla som obočie.
„Volal som ti, písal, chcel som vedieť ako to včera dopadlo a ty nič. Povedal som si že určite spíš tak ta nechám lenže boli 3hodiny a ty si sa stále neozývala tak som si povedal že zájdem za tebou či si v poriadku." Vychŕlil to na mňa.
Pozrela som sa na hodiny ktoré viseli v kuchyni a mal pravdu. Bolo pol 4tej. Ups. Iste mi volali aj chalani.
„Musela som spať tvrdo. Prepáč." Úprimne som sa na neho usmiala.
„Čo sa tam stalo?" Zdvihol obočie.
„Nič. Všetko prebehlo tak ak malo." Žmurkla som naňho.
„A to je ako?"
„To je tak ako som si to predstavovala." Ironicky som sa usmiala.
„Čo sa ti stalo?" Kývol smerom k môjmu ramenu.
„Postrelili ma." Uchechtla som sa.
„Kto?" Prižmúril sa mňa oči.
„Nie je to jedno?" Zdvihla som obočie.
„Bol to Stone?" Precedil pomedzi zuby.
Len tak som ticho stála pred ním a pozerali sme si do očí.
„Zabije ho!" Zavrčal.
„To už nebude treba." Povedala som a vybrala sa hore schodmi do izby.
„Čože? Vy ste ho zabili?" Pomaly kráčal za mnou.
„Možno?"
„Takže hej. Kto ho zabil?" Sadol si na posteľ zatiaľ čo ja som pozerala do skrini.
„Čo sa tak vypytuješ? Nie je to jedno? Je mŕtvy a hotovo." Už som sa nechcela o ňom baviť.
„Takže ty si ho zabila." Prehovoril do ticha.
„Zbláznil si sa? Ako si na to prosím ťa prišiel?" Uchechtla som sa.
Vybrala som si spodné prádlo a
