Elizabeth:
Započula som zvonenie zvončeka tak som vstala z gauča a prešla k vchodovým dverám. Otvorila som a za nimi stál nikto iný ako Sam.
„Ahoj." Smutne sa usmial a vošiel dnu.
„Ahoj." Zašepkala som.
Vošli sme do obývačky kde sme si sadli na gauč.
„Tak hovor ako to bolo." Drgla som doňho.
„Proste som jej to povedal. Strelila mi facku a poslala ma preč so slovami že ma už nechce vidieť." Sklopil hlavu.
Vtiahla som ho do pevného objatia. „Neboj sa. Keď ťa miluje tak ti odpustí." Pohladila som ho po chrbte.
„Nie, nechce ma vidieť. Tiež by som tak reagoval keby som sa dozvedel že chodím s dákym vrahom. Je to takto lepšie, aspoň ju neohrozím."
„Tak toto nehovor. Urobím všetko pre to aby si bol šťastný. Ver mi." Povzbudivo som sa usmiala.
„Asi nemám súdené byť šťastný."
„Budeš. Inak povedal si jej aj o nás?"
„Povedal. Bola sklamaná no ale keď som jej povedal tú druhú horšiu vec tak ma začala nenávidieť."
„Chceš tu ostať na noc?"
„Nie. Pôjdem domov. Chalanom som to povedal. No v podstate iba to že niekoho mám a že idem jej povedať čo som zač."
„Oh takže ťa idú vypočúvať." Zachichotala som sa.
„Tak nejak." Úprimne sa zasmial.
„Keby niečo tak volaj." Povedala som už medzi dverami.
„Okey. Maj sa." Objali sme sa a on odišiel.
Chúďa Sam. Konečne začínal byť šťastný a takto sa to pokazilo. Elizabeth ideš na to.
Vyštartovala som rýchlo do mojej izby kde som zapla notebook a začala hľadať Bethany Moore.
Po chvíli som našla všetko o nej. Je pol 6 večer. To nie je tak pozde.
Notebook som vypla a vošla do kúpeľne kde som si dala rýchlu sprchu a jemne sa nalíčila. Vlasy som si vysušila a natočila. V osuške som prešla k skrini a vybrala si....
(obr. hore)
Obliekla som sa a navoňavkovala. Do malej kabelky som si dala mobil, kľúče od domu, peňaženku a také drobnosti. Kľúče od auta som si zobrala do ruky a zamkla dom. Sadla som si do môjho Jeepu a vyštartovala na adresu ktorú som mala na papieriku.
...
Zastala som v štvrti kde sú samé byty. Našla som tú správnu budovu a vošla do nej. Nastúpila som do výťahu a stlačila poschodie 5. Výťah sa zastavil a ja som vystúpila z neho von. Prešla som k červeným koženým dverám a zazvonila na zvonček ktorý bol vedľa nich. Dvere sa otvorili a v nich sa zjavila útla brunetka v kraťasoch, vyťahanom tričku a s červenými očami od plaču.
„Pomôžem vám?" Smrkla.
„Vlastne áno. Si Bethany?" Pre istotu som sa spýtala.
„Odkiaľ ma poznáte?" Spýtala sa keď si ma poobzerala.
„Kľudne mi tykaj. Môžem na chvíľu?" Ukázala som smerom k dverám.
„Mala by si odísť." Povedala a chcela zabuchnúť dvere.
No ja som tam strčila nohu a verte že to bolelo. Mať vysoké lodičky a ešte keď vám do toho niekto praskne s dverami tak je to poriadna bolesť.
