Son Of Mafia /Niam Horayne/ ✔

Cintorín

N I A L L
Čo najrýchlejšie som vbehol do svojej izby a silno za sebou zabuchol dvere, oprel som sa o neho chrbtom a následne sa zasunul dole až na studenú podlahu.

Čo som mu urobil? Som vážne len panchart, ktorý dokáže len plakať? 

Čím viac som nad tým čo sa stalo premýšľal tým viac moje oči pripomínali Niagárske vodopády, vzlyky rýchlo napĺňali tichu atmosféru mojej izby rovnako rýchlo ako slzy máčali moju čiernu mikinu s potlačou Adidas.

Prečo po mne tak kričal?

Čím viac ako plakal, tým viac sa moje myšlienky uberali horším a horším smerom. Čo keď ma Liam niekoho iného a mňa má len na krku, čo keď som mu začal liezť na nervy? Čo keď vo mne vidí len prácu a príťaž?

Všetky tieto myšlienky viedli len k silnejšiemu plaču a prenikavej bolesti bruška.

L I A M
Dúfal som, že ešte nie je príliš neskoro a cintorín nebude zatvorený. Za necelú hodinu som sa dostal z Londýna do nočného Wolverhamptonu. Bolo presne 22:00 a jediná vec v ktorú som dúfal, že nebudem musieť preliezať plot, aby som sa dostal na hroby. Pri odbočke na cintorín som pridal z 60km/h na 120km/h aby som to stihol. Našťastie pred cintorínom bol ešte jeden a to posledný stánok, ktorý patril starej pani. Boli tam ešte nejaké slušne kvety a sviečky, ktoré sa mi veľmi hodili..nemyslite si, že idem robiť nejaký satanistický rituál na cintoríne. Toto ma iný význam..

,,Dobrý deň mladý muž, prajete si?" oslovila ma milým a priateľským hlasom, oplatil som jej to úsmevom a následne hneď odpovedal.

,,Prosím nejaké červené ruže a tri dvojdňové sviečky," vyslovil som svoju takpovediac objednávku, ktorú mi stará pani splnila.

,,Prišli ste v pravú chvíľu..o necelú pol hodinu zatvárajú cintorín," milo sa usmiala a kostrbato naťukala do starej kalkulačky čísla.

,,V poslednej dobe stíham všetko len tak tak," potichu som sa sa zasmial, aby som odľahčil situáciu. Sme na cintoríne, kde sa spomína na svojich blízkych, ktorý nie sú medzi nami..je to dosť pochmúrne no je to tak.

Pani sa milo usmiala a podala mi kvety spolu s taškou so sviečkami, ,,Bude to 5,50£" vo vrecku som nenahmatal nič iné ako 200£, ktorú som jej podal.

,,Bohužiaľ, J-ja vám nemám z čoho vydať," načiahla sa, že mi vráti bankovku, ,,obchody nejdu dobre a už vôbec nie v dnešnej dobe."

,,Nie..nechajte si ju, je to ako vďaka, že sa dnes nájdu aj milý a ochotný ľudia," hneď ako som vyslovil svoju vetu, na jej tvári sa objavil žiarivý úsmev.

,,Boh ti žehnaj chlapče," povedala s nadšeným v hlase,  potom sa zasekla, ,,Už by si mal ísť ak to chceš stihnúť," mrkla.

,,Ďakujem, dovidenia," usmial som sa a rozbehol sa smerom do temného pozemku cintorínu. Snáď ten hrob nájdem..tento rok som tu ešte nebol a už vôbec nie v tme ako je teraz.

***
Po úmornom hľadaní som konečne našiel ten hrob, hrob vykresaný z bieleho mramoru na ktorom svietili zlaté písmená.

,,Ahoj mami," ozval som sa smutným hlasom, áno..som príšerný syn. Dneska je to presne desať rokov od smrti mojich rodičov, a ja som nato dočista zabudol.

,,Veľmi ma to mrzí," na hrob som uložil tri krásne červené ruže a v strede pomníka zapálil sviečku, ,,chcel som prísť skôr ale dočista som nato zabudol..chcel som ti kúpiť tvoje obľúbené červené ruže a našťastie sa mi to podarilo. Celé toto je veľmi zle..veľmi ma mrzí, že som na dnešok zabudol. Mal som veľa práce a predsa vieš ako to mam, ale ja už nechcem..mami veľmi ma mrzí akou cestou som sa vybral, veľmi ma mrzí ako som sa nechal zaslepiť pomstou.. Chcem to späť, chcem sa vrátiť desať rokov späť a znovu ťa s ocom objať," po mojich lícach sa skotúľalo ďalších pár sĺz.

,,Prajem si, aby si bola tu.. Dala mi facku a povedala "Tak toto nie Liam, nevzdávaj sa, si silný chlapec" nie mami, už nie som. Už dávno n-nie," po lícach mi sklzol ďalší prúd horúcich sĺz. Prečo sa to muselo stať práve mne, prečo práve moji rodičia. Mal som len 12 keď mi ich zobrali, keď mi zobrali moje krásne detstvo.

Už to späť nevrátim..už som tu len ja. Sám, som dočista sám na tomto odpornom a zkazenom svete plnom nenávisti a smrti.

Ahojte, takže toto je trošičku pochmúrnejšia kapitola..teda neviem, zistila som, že smutne veci písať akosi neviem._. dopredu sa zato ospravedlňujem, ale teraz by som vás chcela o niečo poprosiť. Viem, že táto story nie je nejak obľúbená, viem, že sem nepridávam kapitoly často ale aj tak by som sa vás chcela spýtať či má vôbec dôvod písať ďalej? Ak áno prosím napíšte mi do komentáru čo si úprimne myslíte o tejto story, budem vám za vás názor vmi vďačná ❤:)