Son Of Mafia /Niam Horayne/ ✔

Ahoj Jamie..

N I A L L

A je to tu.

Deň po ktorom si tak túžil a ja som ho prevzal.

Vždy si to vedel, vedel si, že takýto život nechcem.

A teraz som tu, v našom rodnom meste, pri tvojom hrobe. Bolo to moje um..posledné želanie?

***

Som tu, po neznesiteľnej hodine letu z Londýna som tu. Konečne v Mullingare. Z celého tohto som bol dosť prekvapený, keďže som sám nečakal, že ma otec pustí samého no možno konečne pochopil, že toto si potrebujem vyriešiť sám. Na letisku na čakal môj šofér, teda šofér, ktorý stále pracuje pre môjho oca aj keď tu už dlho nežijeme. Oprel som sa o kožené sedadlo a ticho premýšľal. Otec ma sem pustil bez problémov aj keď som v hĺbke duše dúfal, že zoženie Liama, aby tu bol so mnou. No nestalo sa..

,,Počkám vás tu," hlas môjho šoféra pretrhol ticho, ktoré vládlo v aute. Chvíľu som kvôli svojej hanblivosti váhal či odpovedať no nakoniec som len prikývol. Otvoril som dvere na aute a vystúpil. Siahol som po čiernom svetri, ktorý som už pred nejakým časom "odcudzil" Liamovi zo skrine. Vlastne som mal kvôli tomu nejaký čas aj výčitky, keďže som sa prejavil ako kleptoman no teraz som zato vďačný sám sebe. Veľmi sa bojím celého toho večera, vlastne všetkého a hlavne o Liama. Neviem kde je, neviem či žije, neviem či je v poriadku..neviem nič. No a tento sveter mi pomáha, cítim sa akoby som bol zvieraný v Liamovom láskyplnom objatí, ktoré tak neskutočne milujem.

Sveter, ktorý som zvieral v dlani som si prevliekol cez hlavu a stiahol ho za spodný lem nižšie až ku stehnám. Kým som si dolaďoval estetické chybičky krásy, ktoré boli vlastne zbytočné.. pohľady ľudí, ktorý prechádzali oko sa pomaly zarývali do môjho tela. Od špičiek okopaných tenisiek až po končeky blond vlasov. Radšej som nechal sveter svetrom a vyrazil smerom ku stánku, ktorý bol na Mullingarskom cintoríne neodmysliteľnou vecou. Ľudia, ktorý stály v rade na mňa začali sypať nepríjemné a znechutené pohľady, ktoré som sa snažil všemožne ignorovať. No ten pocit, pocit, že vás do chrbta bodajú pohľady desiatok ľudí plných nenávisti je na nezaplatenie.

Bol som odsúdený skôr ako ma poznali, bolo to tak aj v škole..učitelia mi všetko uznali iba preto, že mali strach. Strach z mojej rodiny, strach zo mňa. A to mi bolo ľúto asi najviac, všetci ma odsúdili hneď ako sa povedalo meno Horan. Jediný kto ma vtedy neodsúdil bol Louis, bol jediný kto ma poznal tak dokonalo, že sa ma nebál. A teraz? Louis sa sťahoval z Mullingaru s nami, keďže jeho rodičia patrili a stále patria do našej rodiny no a teraz? Louisa som nevidel snáď mesiac, vlastne som ho nevidel pravdupovediac odvtedy čo sa objavil Liam ..

,,Prajete si?" pri mojom úpenlivom rozmýšľaní som si ani poriadne neuvedomil, že sa minula rada a ja zdržujem.

,,P-prepáčte, ja.." pohľadom som krúžil po kýblikoch s kvetmi, až kým sa mi nezasekol na zväzku krásnych červených ruží. Zohol som sa a podal ho postaršej pani, ktorá sa už sama ledva pohla..vždy som sa snažil byť na starších ľudí slušný no nie vždy to vyšlo podľa môjho očakávania.

,,Ďakujem mladý muž," usmiala sa a naťukala do kasy cenu, hneď ako mi povedala sumu podal som jej peniaze a ona mi zase podala kvety. Výdavok som hodil do vrecka svetlých jeansov a vykročil smerom ku vchodu cintorínu. So pohľadom upnutým na svoje tenisky som prešiel cez vstupnú bránu cintorínu. Takmer vždy, keď som zdvihol hlavu, aby som sa uistil, že nejdem proti niekomu čelom som schytal znechutený pohľad. Bolo mi z toho do plaču, bol som odsúdený na takýto život. Život kedy ma ľudia odsudzovali a jediná možnosť ako im v tom zabrániť by bola začať ich ovládať, no tom som nechcel. Nechcel som byť ako môj otec, ako moja rodina..ako môj brat.