Cottage 117

Chapter one

Skyler

„Otec, už sú tu?" otočila som sa na stoličke smerom k otcovi. Neodpovedal mi. Stále bol až po uši v papieroch. Naša rodina každý rok na ranči organizuje letný tábor pre deti z detského domova. „Otec!" zamávala som mu rukou pred očami. Prudko ním trhlo.

„Čo?" posunul si okuliare na špičku nosa a pozrel na mňa cez ne.

„Či sú tu. Mac, Lana, Troy a Kidd."

„Hej, ale Lana nepríde," pokrčil plecami.

„Čo? Prečo?"

„Sky, ja som ti o tom hovoril. Jeden náš sponzor sem poslal svojho syna a už sme nemali voľné miesto, musel som niekoho vyhodiť."

„Aha. Tak toto mi tu chýbalo. Nejaký idiot z mesta, čo nebude vedieť ani koňa osedlať!" zaťala som päste. Mala som chuť dupnúť nohou a vydobiť si svoje, ale s tým už nenarobím nič. Zabuchla som za sebou dvere, až sa otriasla drevená konštrukcia chaty vedúceho. Presunula som sa do haly, kde sa to hemžilo deťmi a pohľadom snažila nájsť ďalších animátorov. Prvého som zbadala Kidda. Rozbehla som sa k nemu a zozadu som sa mu hodila okolo krku. Trošku ním cuklo. Otočil hlavu a kútiky jeho úst sa roztiahli do širokého úsmevu. Postavila som sa na vlastné a stúpla som si pred neho. Ruky mi položil na plecia, nadýchol sa, že niečo povie, no ja som ho predbehla.

„Tak rada ťa opäť vidím!" zapišťala som a znovu som sa na neho vrhla.

„Sky! Sky!"

„Kidd!"

Počula som toľko známe hlasy. Troy a Mac. Rozbehla som sa za nimi a oboch ich pevne objala.

„Kde je Sonny?" Mac zvraštila obočie.

„A Lana," doplnil ju Troy.

„Sonny sa tu čo chvíľa dotrepe a Lana nepríde," povedala som sklamane. Stopla som ich skôr ako stihli niečo povedať. „Nejaký sponzor tu natrepal svojho syna a my sme už nemali voľné miesto a-"

„Prečo ste nevyhodili Riu?"

„Ja za to nemôžem, tiež som sa to dozvedela teraz," pokrčila som plecami. Chvíľu sme sa všetci odmlčali.

„Chata 117?" opýtala sa Mac s úškrnom v tvári.

„Chata 117," potvrdila som. Chata 117 je chata ďaleko od ostatných a zároveň tá najväčšia. V tej chate sme posledné dva roky bývali počas prázdnin a viažu sa k nej skoro všetky spomienky. Dobré aj zlé. Je to naša chata.

„Kto to tam ide?" klepkala Sonny prstom po okne. Podišla som k nej a pozrela sa von. Zasmiala som sa.

„To bude ten, čo má z peňazí tapetu na stene," pokrútila som hlavou a zišla schodmi. Ten chalan si nevedel poradiť s raz, dva, tri, štyri... Čo? On tu má štyri kufre. On sa tu sťahuje alebo čo? Bezmyšlienkovito som sa za ním rozbehla. Zastala som tesne pred ním a premeriavala ho pohľadom. Obuté mal vysoké tenisky, čierne nohanice s rozkrokom niekde pri kolenách a biele tielko, ktoré odhaľovali jeho svaly. Po celej ruke sa mu tiahli tetovania, dva mal aj vedľa kľúčnych kostí. Milujem tetovania. Jeho pery boli plné, z tváre mu vyčnievali lícne kosti. Mal hnedé oči, až som chvíľu prestala rozmýšľať. Zmäkla som. Jeho oči ma upokojovali. Bože, čo to táram? Pokrútila som hlavou a vytrhla som sa zo svojho myšliekového pochodu.

„Čo na mňa zíraš?" odstúpil odomňa o pár krokov a divne nadvihol obočie.

„Len pozerám, čo za idiota nám to tu poslali." Sarkazmus zo mňa syčal jedna radosť. No musela som si zakusiť do pery. Bol sexy.