Cottage 117

Chapter nine

Táto časť je inšpirovaná kapitolou z knihy Čo koho do toho od Enji Rúčkovej. (Doporučujem prečítať)

Tuho ma objal. Pevne ma stískal oboma jeho rukami. Nemohla som mu ani hlavu položiť na rameno.

„Justin," povedala som priškrtene.

„Prepáč," mykol plecami a nahodil nevinný úsmev.

Vzala som do ruky hrnček s čajom,  pomiešala ho lyžičkou a chlipla si z neho.

„Idem spať," položila som hrnček na stolík a ľahla si pod perinu. Ešte som ho stihla zbadať ako si sadá na kreslo. Zavrela som oči, no niečo ma vnútorne rušilo. Áno, jeho oči nalepené na mne.

„Nepozeraj sa na mňa," zasmiala som sa, no neráčila som otvoriť oči.

„Prečo?" krátko sa zasmial, „si krásna."

Čo to? Asi mu to len ušlo, pomyslela som si. Nemyslel to vážne.

„Neklam," na tvári sa mi objavil nefalšovaný úsmev. Mala som pocit, že sa začínam červenať.

„To občas robím, ale teraz to myslím vážne."

„Mmm. Myslela som, že sa ti páčia skoro neoblečené, zmachlené dievčatá, ktoré majú čo ukazovať. Nie baby ako ja."

„Práve naopak," urobil dramatickú pauzu, „páčia sa mi také ako ty. Nech mám čo objavovať."

Pohŕdavo som sa zasmiala.

„Znova klameš," pokrútila som hlavou, „poznám takých ako ty."

„A to sú aký?" nadvihol obočie.

„Namyslení prachatí idioti, ktorí si myslia, že dostanú každú, na ktorú si ukážu. Ale omyl, Bieber! Takto to u nás nechodí."

Začala ma strašne bolieť hlava a celá som sa začala triasť. Bol to strašný pocit nedokázať zastaviť triašku. Nedokázala som to kontrolovať. Justin okamžite priskočil a ľahol si ku mne. Tuho ma objal a šepkal mi niečo do vlasov.

„Pšššt. Kľud. O chvíľu ti bude lepšie."

Hladil ma rukou po stehne a venoval mi pár bozkov do vlasov. Pravdupovediac som to ani nejako nevnímala. Pomaly mi trieška ustupovala. Prestala som sa triasť, no on pri mne stále ležal. Začala som prahnúť po jeho dotykoch. Tak jemných a nežných dotykoch. Otočila som sa k nemu tvárou a položila mu ju na hruď. Svoju ťažkú ruku mi položil na hlavu a prstami mi vošiel do vlasov.

„Spi, Sky," šepol mi do vlasov.

Jemne som prikývla a zatvorila oči. Aj keď ma jeho prítomnosť znepokojovala, o chvíľu som zaspala.

Pomaly som rozlepila oči a uvidela zízajúceho Justina s jemným úsmevom.

„Dobré ráno, princezná. Už je ti lepšie?"

Od vzrušenia som len nemo prikývla. On, mi povedal princezná? Sníva sa mi? Uštipnite ma niekto.

„Mohol si ma zobudiť, ak ti vadilo, že na tebe spím."

„Ale prosím ťa. Jasné, že mi to nevadilo. Sľúbil som predsa tvojmu otcovi, že sa o teba postarám? Povedal. No tak čo?" povedal bezprostredne.

„Koľko sebazaprenia," ironicky som sa zasmiala.

„No," prikývol a začal mi prstom blúdiť po celom tele, „a to ešte nevieš, ako som musel odolávať pokušenie mať ťa celú pre seba, bozkávať ťa, ...dotýkať sa ťa a... milovať sa s tebou."

„Čo?" vyskočila som z postele. Vystrašil ma. Splašil. Postavil sa ku mne a pritiahol ma k sebe.

„Skyler," zohol sa ku mne a šepol.

„Nechaj ma," odstrčila som ho.

„Vieš čo? Myslel som to s tebou vážne. Ale ty," odfrkol, „si myslíš, že si neodolateľná. Môžeš byť rada, ak by si o tebe niekto oprel bicykel. A ešte vieš čo? Idem za Riou, tá je aspoň povoľnejšia."

Neverila som vlastným ušiam! Povedal to tak  chladne. Syčal z neho odpor. Odpor ku mne. Jeho oči boli chladné, zhorel v ních ten teplý plameň, ktorý tak príjemne hrial pri pohľade na ne. Podišiel ku dverám a stlačil kľučku.

„Vidíš? To si celý ty! Nie si zvyknutý na to, že nedostaneš to, čo chceš!" skríkla som.

Len na mňa zazrel a... a zmizol. Odišiel. Spadla som na zem ako domček z karát. Zosypala som sa. Začali mi tiecť vodopády sĺz. Chcela som niekoho silno objať a všetko mu vyrozprávať. Ale nikto tu nebol. Len holá stena. Zvalila som sa na posteľ a stlačila v rukách perinu. Nedokážem slovami popísať, čo som prežívala. Bola som prázdna a osamelá ako plastová fľaša. Pred očami mi behal Justinov prázdny pohľad a chladné oči. Jeho slová. Bolí to ešte viac. Neverím, že mi to povedal. Ale realita je krutá.

Ležala som tam asi hodinu. Sama, bez objatia. Teda ak nepočítan paplón. Niekto vošiel dnu. Počkať... Justin! Bezmocne si sadol na kreslo.

„Prepáč mi, že som ťa sklamal," hlesol po chvíli ticha.

„Ak si myslíš, že sa ti teraz hodím okolo krku, tak sa mýliš," pohŕdavo som sa zasmiala.

„Mala si pravdu. Nie som zvyknutý na to, že nedostanem to, čo chcem," ďalej pokračoval vo svojom. „Ale ako ti mám povedať, že ťa potrebujem?"

Mlčala som.

„Nemôžme byť spolu. Nešlo by nám to."

„Ale ako to môžeš vedieť. Skúsme to."

„A na čo to bude dobré? Justin, nehodíme sa k sebe. Sme úplne iní."

Je to trochu divná časť, asi.. No nevadí. Ak chcete, aby bola ďalšia časť, 25 VOTES a aspoň 4 komenty. :)

btw: Chystám novú story- Slight Blythe alebo mám ešte jeden nápad, ale ešte nemám názov ani prológ. Neskôr vám dám vedieť. :)

Mám vás rada.

-yoursjdmdanielle