Cottage 117

Chapter eight

Pozeral sa na mňa pohľadom, ktorý som na ňom nikdy nevidela. Bol odrazu akýsi divný, iný. Chytil ma za boky a pomaly sa približoval. Jemne priložil svoje pery na moje. Onemela som. Po krátkom šoku som mu položila ruku na hruď a odsunula ho.

„Prepáč," ospravedlňoval sa.

„Nič sa nestalo."

„Už by som asi," poškrabal sa na zátylku so sklopeným zrakom, „mal ísť."

Prikývla som.

Zatočilo sa mi v hlave. Chytila som sa kraja postele dokým nezmizli sivé mraky, ktoré mi zaberali výhľad. Zívla som. Zrazu mi oťaželi viečka. Musela som ich zavrieť. Ľahla som si. Len na chvíľu, potom pôjdem, pomyslela som si. Mala som pred očami Troya. Čo sa mu stalo? Som mimo. Veci v mojom okolí mi pretekajú pomedzi prsty. Postavila som sa a vzala si zo skrine kvetovaný top a vysoké kraťasy. Obula som si biele conversky a vyšla. Na chodbe sa mi ešte zamotala hlava. Nechala som to tak a odišla do jedálne. Usadila som sa ku stolu našej skupiny vedľa Justina.

„Ahojte," pozdravila som sa. Zborovo mi odzdravili. Trochu sa mi motalo v hlave. Prichytila som sa stola. Justin okamžite zareagoval a chytil ma.

„Si v poriadku?" stále ma držal ako keby som mala spadnúť.

„Ale hej. Len sa mi trošku motalo v hlave," kývla som rukou akože sa nič nestalo.

Kývol. Vzala som si rožok a zakusla doň. Keď som dojedla, postavila som sa. Chcela som ísť za otcom, ale znovu sa mi zahmlelo pred očami a tentokrát som to nezvládla a spadla na zem. Nič som nevidela, zabraňovala mi to sivá hmla. Počula som iba šrmot a niekoho, kto si ku mne kľakol.

„Sky! Počuješ ma?" mával mi rukou pred očami. Zaprela som sa lakťami o zem a snažila sa postaviť, no opäť som sa rozcapila na zem.

„Skyler!" priskočil ku mne otec.

„Som slabá, chcem ísť do postele," zašepkala som. Všetky deti stáli okolo mňa. Otec mi vsunul ruky pod kolená a krk a podvihol ma.

„Sadnite si, nič sa nestalo."

„Ja ju vezmem. Postarám sa o ňu," prihovoril sa Justin môjmu otcovi.

„Nemyslím si, že je to dobrý nápad," pokrútil hlavou.

„Dôverujte mi," usmial sa a už bral moje telo z otcových rúk.

„Postarajte sa dnes o nich," Justin kývol hlavou na našu skupinku a v momente už odchádzal.

„Bolí ťa niečo?" starostlivo sa opýtal.

„Celé telo," zamumlala som.

„Ľahneš si a bude ti lepšie," zastavil, nahol sa a jemne ma pobozkal na čelo. Chvíľu som si neuvedomovala, čo sa stalo, no keď som si to uvedomila, neprikladala som tomu veľkú váhu. Na celú cestu som zatvorila oči. Znie to asi divne, ale dôverovala som mu. Cítila som ako stúpa po schodoch našej chaty. Hore ma uložil do postele a prikryl. Objala som vankúš a z ťažka vzdychla.

„Aký čaj chceš?"

„Mätový," povedala som bez toho, aby som otvorila oči. Pobral sa preč, urobiť mi čaj. O chvíľu bol späť. Počula som, ako ho položil na stolík.

„Ďakujem," hlesla som a sadla si. „Pôjdem asi spať."

„Hej, vyspi sa," usmial sa.

„Nebudem spať oblečená," ukázala som smerom na dvere.

„Ale no. Takých ako ty som videl milión," usmial sa a zároveň krátko podvihol obočie, „aj krajších."

„Aj tak by som bola rada, keby si odišiel, po dnešku s tým nemám dobré skúsenosti," sklopila som zrak a vtedy mi začalo dunieť v hlave. V sekunde som si chytila čelo.

„Čo sa stalo?" zamračil. Vyzeral ako keby ho odrazu postihla nejaká náhla choroba chránenie ma. Divné.

„Ale nič," klamala som.

„Niekto ti niečo urobil?" chytil ma za obe plecia a pozrel sa mi hlboko do očí. Jeho oči boli nejaké iné. Divné. Chladné. Razom som pocítila tiaž na hrudi. Chcela som sa mu zdôveriť, ale nevidela som na to dôvod. „Sky, hovor!" povedal nahnevane. Bez akéhokoľvek citu.

„Troy ma chcel-" skočil mi do reči.

„Znásilniť?" vyhŕkol.

„Ale nie... pobozkať."

Vydýchol.

„Zabil by som ho keby-"

„Kľud. Nič sa nestalo."