Cottage 117

Chapter two

Hneď potom, ako sme sa zoznámili s deťmi a vypočuli si otcove slová na úvod, musela som ísť Justinovi ukázať náš ranč.

„Tu sú stajne a stodola," ukázala som smerom pred nás, „ale pochybujem, že ťa to zaujíma, rovnako ako všetko ostatné naokolo, takže rovno môžme ísť do chaty." Mierne som rozhodila rukami, ktoré opäť dopadli pozdĺž môjho tela.

„Hej, hej, hej," chytil ma za ruku a potiahol späť, „zaujíma ma to."

Tak toto som mu verila rovnako ako keby mi povedal, že k nám prišiel Barack Obama. Neochotna som pokrútila očami a pokračovala dole kopcom.

„Tu je recepcia, ďalej vzadu je malá továreň."

Celý čas bol ticho a len ma počúval. Vyhovovalo mi to, no čiastočne ma to iritovalo. Niekedy mi prišlo, že ho to vážne zaujíma, ale v tom prípade je to dobrý herec. Prešli sme skoro každú budovu až na jednu, do ktorej som nikdy nikoho nepustila okrem môjho otca. Dokonca ani Sonny. Vždy, keď potrebujem vypnúť svoje myšlienky, sadnem si tam do kopy sena a svoje pocity vylievam na kus papiera. Nechcela som, aby si všimol ten malý farebný domček na vrchu kopca.

„A čo je tam?"

„Nič pre teba," zaškerila som sa naňho.

„V tom prípade sa tam musím pozrieť."

Ostal chvíľu stáť. Čakal moju reakciu. No keď som nič neurobila ani nepovedala, rozbehol sa hore kopcom. Tam nemôže vojsť! Rozbehla som sa za ním. Bol už pri dverách, keď som zastavila. Počkal na mňa, kým otvoril dvere. Stihol sa ešte zaškeriť. Porazenecky som zvesila ramená a vošla dovnútra. Na stene viseli moje gitary, na zemi kopa sena a vedľa mój zošit s textami. Bolo to celkom prázdne, no predsa plné pozitívnej energie. Práve preto tu trávim väčšinu času.

„Ty hráš?" vzal do ruky jednu gitaru.

„Zjavne áno."

„Ja tiež."

Prsty položil na hmatník a prešiel prstami po strunách. Pozrel na mňa s úsmevom a pokračoval. Toto by som naňho v živote nepovedala. Oprel gitaru o stenu a do ruky vzal môj notes.

„Nechaj to!" načiahla som sa po to, no bol rychlejší.

„We are different like water and fire. Like Venus and Mars, day and night," prečítal kus textu z pesničky Difference. Otočil stranu a začal čítať.

„Love is gone. Butterfly fly away. I'm alone."

„Prestaň, nečítaj to," vytrhla som mu zošit z ruky a vložila si ho pod pazuchu.

„Máš talent, maličká," usmial sa a obzeral sa dookola.

„Nevolaj ma maličká," zvraštila som čelo.

„Prečo? Veď ty si maličká," prišiel bližšie ku mne. Cítila som sa divne.

„Niesom," povedala som zaťato.

„Si."

Chytil mi bradu medzi palec a ukazovák. Na chvíľu som sa zapozerala do jeho očí. Mal v nich niečo iné, niečo tak upokojujúce. Keď som si však uvedomila, čo robím, cukla som hlavou do strany a ustúpila o pár krokov.

„Si ako čivava. Malá a zúrivá." Asi mu robilo dobre vysmievať sa mi, keďže sa pri tom nesmierne dobre bavil.

„Nie so malá!"

„Tak aspoň zúrivá."

Mal pravdu.

„Ha," ukázal na mňa prstom a ďalej sa smial.

„Neznášam ťa!" povedala som cez zuby. Neskutočne ma vytáčal.

„Miluješ ma," zvážnel, „ako každá iná."

„Počkaj," zamyslela som sa, „ha-ha." Moja tvár naďalej ostala kamenná, aj keď mi to všetko prišlo smiešne. Milujem iróniu. „Vypadni už."

Prešiel okolo mňa, pričom zo mňa nespustil oči.

„Nemáš pri sebe cigaretu?" opýtal sa, keď sme boli už vonku.

„Nefajčím a tu sa ani fajčiť nemôže."

„Takže abstinencia?" Prikývla som. „Mohol som ostať doma," odfrkol.

„Mohol."

Taká o ničom, ale chcela som nejakú pridať, aby som mohla napísať časť z UTW :) Takže vote a koment :* :)