Cottage 117

Chapter four

Sedeli sme za stolom a práve môj otec začínal modlidbu, keď som si všimla na Justinovom krku visieť retiazku s príveskom kríža. Naklonila som sa k nemu a šepla mu do ucha:

„Ty si veriaci?"

Prikývol. To ako vážne? Otec dokončil modlidbu a my sme sa pustili do večere. Otec sa postavil a zatlieskal, aby ho všetci počúvali.

„Po večeri sa zídeme pri táboráku."

Hrabala som sa v kufri a hľadala svoju veľkú mikinu a kraťase.

„Hľadáš niečo?" zasmial sa mi za chrbtom.

„Teba nie," ironicky som sa usmiala a hľadala ďalej. Keď som ich vytiahla, sadla som si na posteľ. Pozeral na mňa. Stále.

„Mohol by si odísť alebo aspoň otočiť sa?" precedila som cez zuby.

„Nebuď nervózna, maličká. Polonahé dievčatá vidím skoro každý deň."

„Ha-ha-ha. Teraz vážne... Vypadni!" strčila som doňho.

Zastavil sa pri dverách a pozrel na mňa.

„Inak, ja dnes nikam nejdem."

„Prečo?"

Mykol plecom a zavrel mi dvere. Natiahla som na seba kraťase a do ruky si vzala mikinu, keď dovnútra vtrhli Sonny, Mac, Troy a Kidd.

„Už si?"

Kývla som.

„Justin nejde," oznámila som, keď som zatvárala dvere. Ostali ticho, no určite boli radi. Mne to bolo jedno.

Sedela som na hrubom dreve, obkolesená deťmi. Otec so Sidom hrali na gitare a ostatní spievali. Obzerala som sa všade naokolo, keď som zbadala Justina. Nebolo mu vidno do tváre, no napriek tomu som vedela, že to je on. Ruky mal vo vreckách a na tvári mu žiaril úsmev. Sadol si vedľa mňa, keď k nám dokvitla Ria.

„Ahoj, Justin."

Vyzerala tak sladko, že som z nej skoro dostala cukrovku. Nechápem, prečo ju tu otec stále prijme. Deti neznáša, chodí tu len na chalanov, ktorých potom, chudákov, odhodí ako špinavé handry. Oblečená tu chodí do takých značiek, že keby som ich mala všetky vymenovať, sme tu do rána.

„Ahoj, Ria," pozdravil sa jej.

Sadla si mu na kolená a niečo zašepkala do ucha. Na to on už iba prikývol a ona odišla. Ruky som si pritisla medzi kolenami a pohupávala sa dopredu a dozadu. Chytil ma okolo pásu a pritisol k sebe.

„Nestihol som sa ti ani pozdraviť."

„Bol si až príliš zanepráznený," poznamenala som ironicky.

„Nežiarli, malič-" prerušil ho môj otec.

„Sky, zahraj niečo," podával mi gitaru. Vzala som ju a podala ju Justinovi. Zmätene na mňa pozeral.

„Aj Justin vie hrať," zaškerila som sa naňho. Milujem robiť mu zle.

„Tak niečo zahraj," povzbudil ho môj otec.  Keď začal hrať, škaredo som naňho zazrela. Jednu nohu si preložil na druhú stranu dreva, tak, že sedel obkročmo, pozerajúc na mňa. Sťažka som preglgla. Najprv zahral tie klasické táborové songy, no potom začal:

„Toto som zložil sám, včera večer," usmial sa na mňa.

„Across the ocean, across the sea. Startin' to forget the way you look at me now. Over the mountains, across the sky. Need to see your face and need to look in your eyes. Through the storm and, through the clouds. Bumps on the road and upside down now. I know it's hard babe, to sleep at night. Don't you worry. Cuz everythings gonna be alright."

V druhej časti textu som sa úplne stratila, pretože som bola dostatočne zameraná na jeho oči, ktoré ma mimochodom stále pozorovali. Celým telom mi pulzovala tá hudba, ušami mi len tak prechádzali slová, aj tak som nič nepostrehla. Bolo to úžasné.  Keď dohral, len som sa priblblo usmievala. Keď som si to uvedomila, postavila som sa a utiekla si sadnúť do lesa, aby som to celé mohla predýchať.

„Toto bolo čo?" opýtala sa Sonny za mojím chrbtom.

„Neviem," pokrútila som hlavou a kolená si dala pod bradu.

„On ťa tuším-"

„Nepreháňaj."

„Ehm, Sky," štuchla do mňa, „nepozeraj sa, ale pozeraj sa."

Otočila som sa. Sonny odišla a pre zmenu prišiel on.

„Prečo si odišla?" sadol si vedľa mňa.

„Presne preto, prečo si ty neprišiel zo začiatku."

„A to je prečo?"

„To by si mal vedieť sám."

„Nepáčilo sa ti to?" nadvihol obočie.

„Páčilo," usmiala som sa.

Položila som si hlavu na jeho rameno, no keď som si to uvedomila, prudko som ju podvihla.

„Prepáč. Sila zvyku," ospravedlňovala som sa.

„To je v poriadku. Mne to nevadilo."

Znovu som si hlavu priložila na jeho rameno.

„Nejdeš sa prejsť?" opýtal sa celkom nevinne.

„Nemáš nádohou dnes niečo s Riou?" každé slovo som pretiahla a povedala ho s iróniou.

„Až zajtra."

„A nie je už tma?"

„To nevadí."

Postavil sa predomňa, chytil ma za ruky a podvihol ma. Bola tma, ale aj tak som videla jeho žiarivý úsmev. 

Je krátka (áno, znova), ale naši mi vzali mobil a teraz som sa dostala na notebook, tak som pridala aspoň niečo, lebo inak by nebola časť týždeň. Ďakujem za krásných 10 komentov a 35 votes na minulej časti. :) Takže VOTE a KOMENT :3