Cottage 117

Chapter six

Aj tak neviem, čo som čakala. Plecom som zatlačila do veľkých dverí  a vošla dnu. Bolo ticho, ozývalo sa iba vŕzganie dverí. Asi som práve prerušila modlidbu. Nevinne som sa usmiala a utrela si slzu, ktorá mi stekala po tvári. Chvíľu som tam ešte stála, dokým môj otec prestal rozprávať a sadla som si ku stolu. Malá Amanda mi sadla na kolená.

„Kde je Justin?" usmiala sa.

Priložila som jej dlaň na líce, potiahla nosom a usmiala sa.

„Vieš, on je veľmi zaneprázdnený," mykla som plecom, „tou štetkou." Povedala som pre seba.

Dvere zavŕzgali a Amy sa otočila. Celá sa rozžiarila a skríkla: „Justin!" Skočila mu do náruče. S Amy v ruke si ku mne sadol.

„Nechaj nás na chvíľu samých, princezná."

Odišla. Nechcela som tu byť s ním sama. Nemáme si totiž čo povedať. Aspoň ja jemu nie.

„Neblázni, prosím ťa," vzdychol.

„Neviem kto tu blázni."

„Sky, prosím," položil mi ruku na stehno.

„Nepros. Čo vlastne chceš?" prekrútila som očami.

„Teba," zašepkal.

„Do postele ma nedostaneš," posmešne som vzdychla.

„Uvidíme."

Sklonila som sa nad tanier a začala jesť. Po čase zliezla jeho ruka z môjho stehna a mne konečne odľahlo.

„Idem si ľahnúť, bolí ma hlava."

Veľmi dobre som vedela, že máme s deťmi poobede nejaký program. Práve preto som to urobila. Nechcela som sa s ním deliť ani o pôdu, na ktorej stojím. Vstala som od stola a odišla. Cesta od jedálne ku chate mi trvala večnosť. Teda mi aspoň tak pripadala. Sadla som si na schody pred chatou a začala rozmýšľať. Ako to vlastne je? Čo cítim? Prečo žiarlim?

A takto by som mohla pokračovať do nekonečna. Nič nedávalo zmysel, ničomu som nedokázala porozumieť.

A má to všetko vôbec nejaký dôvod? Je to len hra?

Pripadám si ako debil. Ako hracia kocka, ktorou každý hádže a hrá sa.

A vlastne... prečo sa tým vlastne zaoberám?

Rozbehla som sa na kopec, do svojho 'domčeka' ak to tak môžem nazvať. Sadla som si na kopu sena a zvesila gitaru. Vzala svoj notes a pero, ktoré ležalo na starom stolíku. Na hmatníku som chytila tóny akordu E mol. Molové stupnice a akordy sú smutné presne ako ja teraz. V hlave sa mi premietlo pár textov, ako začať. No ani jeden nebol ten správny. Potichu som si pohmkávala melódiu, zapisovala pomalé a fádne akordy a texty. Confusion. Áno, to je ten správny názov. Zmätenie.

Dokázala som tam presedieť hodiny a hodiny. Skladaním a rozmýšľaním.

Confusion, confusion, confusion.

I can't explain.

Around me is a life.

It's a fair? But fair of what?

Disappointment?

Questions a lot. Little bit more.

Deep eyes, shining smile, but empty words.

Vonku už bola tma, keď niekto vošiel dnu.

„Môžem? Nemohol som ťa nájsť."

„To nevadí."

„Sky, čo sa s tebou deje?"

„Nič, oci, nič," vzdychla som.

Zažal sviečku a zavesil ju.

„Zahraj to," usmial sa na mňa.

Keď som dohrala bez slova odišiel. On vždy dokázal vycítiť, čo sa deje s mojích textov. Zavesila som gitaru a ľahla si na seno. Bola som unavená.

Vstala som na to, že ma niekto pohladkal po líci. Rozlepila som oči. Keď to uvidel, odskočil. Zívla som a prehrabla vlasy.

„Prepáč, že som ťa zobudil," usmial sa.

„V pohode," mávla som rukou.

Vzal do ruky môj zošit a chystal sa niečo povedať, no ja som ho predbehla. „Nečítaj si to!" vytrhla som mu ho z ruky.

„Neskoro," pokrčil plecami.

„Čo?" zvraštila som obočie.

„No, už som si to prečítal."

„Ja ťa zabijem, Bieber!" precedila som pomedzi zuby.

„Nevedel som, že-"

„Nechcem sa o tom rozprávať," vzdychla som.

„Fajn."

„A prečo si vlastne tu?"

„Aby som ťa zobudil? Nevedeli sme, kde si," poškrabal sa na zátylku.

„Ha-ha," ironicky som sa zasmiala, „si smiešny."

„Nemáš cigu? Došli mi."

„Chválabohu," pokrútila som očami.

„Vstávaj."

„Nie."

„Dobre."

Ruky mi položil na rebrá a začal ma štekliť.

„Prestaň!" kričala som pomedzi smiech.

„Vstaneš?"

Pokrútila som hlavou. Začal ma štekliť ešte viac. Rozhadzovala som rukami aj nohami, no on neprestával.

„Už vstanem."

Konečne prestal. Ľahol si vedľa mňa a smial sa. Neviem, čo mu bolo smiešné.

„Si trápny," zadržiavala som smiech.

Postavili sme sa a vyšli von.

„Poď so mnou niekam večer," postavil sa predomňa.

„Čo za to?"

„Pusu?"

„Nie," zamračila som sa.

„Ale pôjdeš?"

„Fajn."

Stáli sme pred chatou, keď k nám dokvitla Ria.

„Nepôjdeme dnes večer niekam?" zavesila sa mu okolo krku. Ustúpila som o pár krokov.

„Dnes už niečo mám. Zajtra?" Prikývla a odišla. Zamračila som sa.

„Čo sa deje?"

„Nebudem s tebou chodiť nikam, pokým sa budeš stretávať aj s Riou," založila som ruky na prsiach.

„Žiarliš?" zaškeril sa.

O ničom, viem. Ale nemám o čom písať. Inak stále neviem, či budem pokračovať v písaní, kedže to aj tak nikto nečíta. :/

VOTE&COMMENT

Trailer: https://www.youtube.com/watch?v=wYE44el9S-U&feature=youtube_gdata_player