Mr. Alpha

Piata

,,Cíť sa ako doma." čo?

,,Vlastne, ty si doma."

Prekrížim si ruky na prsiach. ,,Nejako ti nerozumiem. Mohol by si mi to zopakovať?" milo sa usmejem. Samozrejme, ironicky.

,,Môžeš si vybrať, na akej strane postele budeš spať. Ja sa už nejako vyspím." sadne si na stoličku a zatočí sa na nej. Čo to povedal? Asi som zle počula! Ak si tento debil myslí, že s ním budem spať v jednej posteli, tak je na veľkom omyle!

Znova vo mne vrie krv. So sebakontrolou veru neexcelujem. Ale mám na to dôvody! Rýchlym krokom sa dostanem až pred neho, a ukážem naňho ukazovákom. Snažím sa mať prísny pohľad, ale asi to nezaberá, pretože sa začne nekontroľovateľne smiať. Až tak, že sa chytá za brucho a prehýba sa v páse. Koľkokrát sa na mne už stihol zasmiať?

O krok od neho ustúpim. Už ma to vážne, vážne nebaví. Som zúfalá, zmätená, na pokraji. Inak sa to ani popísať nedá. Po líci sa mi skotúľa malá slza. Zdvihne hlavu a ihneď sa nám stretnú oči. Neuhýbam pohľadom. Postaví sa a prejde tesne ku mne. Asi by som teraz mala mať strach, ale akosi to so mnou nič nerobí. Akoby mi to ani nevadilo. Chytí ma za predlaktia a pritiahne ešte bližšie k sebe. Narazím na jeho hruď a automaticky sa o neho opriem dlaňami. Čo to k sakru robí?!

Skloním hlavu. Toto je vážne trápne. Prekvapene zadržím dych, keď si oprie čelo o to moje. Našťastie sa o nič nepokúša, má zatvorené oči. S úľavou vydýchnem zadržiavaný vzduch.

,,Victoria, ver, že aj pre mňa je toto všetko nové. S tebou. Ja viem, že nechápeš, prečo si tu a načo, ale čoskoro sa to dozvieš. Teraz sa choď prezliecť, ideme na raňajky." pustí mi ruky a odstúpi odo mňa. Nikdy sa mi nepáčilo moje meno. Ale to, ako ho vyslovuje on, s takým zvláštnym prízvukom, sa mi páči. A prezliecť sa? Raňajky? Veď ja tu nemám žiadne oblečenie...

,,Všetko oblečenie je v skrini, dúfam, že si vyberieš." prekvapene vytreštím oči. On mi asi číta myšlienky... Tak o tomto sa musím presvedčiť. Prejdem teda k velikánskej skrini a zatlačím na jedny z posuvných dverí. A vážne. Je tu všetko. Množstvo oblečenia, ešte aj moja veľkosť. Toto ma vážne desí. To sa až tak veľmi pripravoval na môj príchod? Odkedy ma hľadal? Na koži mi naskáču zimomriavky. Ešte viac ma prekvapí dotyk rúk na mojich pleciach. Prejde teplými dlaňami po mojej koži z hora až dole a zastaví sa pri mojich dlaniach. Ako keby váhal, či mi ich môže chytiť, alebo nie.

Najviac ma však prekvapilo to, ako sa správam ja. Vôbec mi to neprekáža. Keby mi toto spravil niekto iný, pravdepodobne by už mal odtlačok na líci. Ale s ním je to iné. Ako keby sme pre seba boli stvorení.

Ó môj Bože! Čo to tu meliem?! Stvorení pre seba? Mne už vážne hrabe... Každopádne, ako keby sa nejaká časť zo mňa zmenila a teraz mi on nevadí. Je to vážne čudné... Cítim sa divne. Ale on mi musí vadiť! Veď ja ho predsa nenávidím! Zabil človeka, len tak pre nič za nič! To nie je len tak ľahko odpustiteľné. Za toto by ho mohli zavrieť na doživotie. A keby k tomu ešte pripočítali môj únos...

Chytí mi dlane a prepletie si so mnou prsty. Je to tak upokojujúce... Opriem si hlavu zozadu o jeho hruď, cítim pravidelný tlkot jeho srdca.

Toto nie je správne. Toto nie si ty!

Rýchlo sa prebudím z tranzu a odtiahnem sa od neho. Rozpletiem naše spojené ruky a vražedne sa naňho pozriem. V jeho zelených očiach sa mihá sklamanie.

,,Už sa ma nikdy nedotýkaj." prehovorím tvrdo. Moju poznámku ako keby ani nepočul a povie: ,,Vyber si oblečenie a choď sa prezliecť do kúpeľne. Ja ťa zatiaľ počkám tu... A pamätaj, žiadne úteky." pousmeje sa. Hmm. Veď to sa ešte uvidí.

Vyberiem si zo skrine obyčajné čierne džínsy a šedé tričko. Keď som sa pozrela do jednoho šuplíka v skrini, uvidela som tam samé čipkované spodné prádlo. Viac toho ukazovalo ako zahaľovalo. Musela som sa nad tým zasmiať. Ak si myslí, že si toto niekedy oblečiem, tak je kamoško dosť vedľa.

,,Čo je také vtipné? Aj ja sa chcem zasmiať." prehovorí.

,,To, čo je v tom šuplíku. Dosť extravagantné, nemyslíš?" poviem výsmešne a mierim do kúpeľky.

,,Tak extravagantné ako ty?" zastavím. Obzriem sa naňho a zagánim. Debil! Vstúpim do kúpeľky a silno tresnem dverami.

,,Boli dosť drahé, tak dávaj pozor!" zakričí so smiechom. Znova sa na mne zabáva. Však ja mu to ešte vrátim, darebák jeden!

Až teraz si všimnem, kde som sa ocitla. Nohy mi chladí biely mramor. Skoro všetko je tu z mramoru. Dopĺňajú to drevené poličky a doplnky, jedna veľká vaňa, presklenná sprcha, veľké zrkadlo, dve umývadlá a záchod. Hm.

Zamknem sa a potom zo seba zhodím svoje smradľavé oblečenie. Natiahnem na seba to nové, od neho. Cítim sa v tom divne. Tak cudzo. Ešte si trocha upravím vlasy v zrkadle, pretože vyzerajú katastrofálne. Mastné, špinavé, rozcuchané. Potom sa tu budem musieť bohužiaľ osprchovať.

Odomknem a výjdem z kúpeľne. Zavriem za sebou dvere. Samozrejme nimi nezabudnem tresnúť.

Otočím sa a pri skrini uvidím Dana. Bez trička. Fúha. Počítala som, že bude svalnatý, ale že až tak? A tiež som počítala s tým, že bude sexy, ale že až tak? Hanbím sa za svoje myšlienky...

,,Pozor, tečie ti slina."

Koho som potešila? 😍 Som rada, že som časť napísala takto skoro, pretože teraz sa už musím len učiť dejepis. Pardón, drtiť. 😁 Neznášam...

Paula xoxo