Mr. Alpha

Ôsma

Izzy sa zasmeje. Mne však do smiechu moc nie je.

,,No, to si, ale iba zo štvrtiny. Nemôžeš na seba zobrať podobu vlka, nemáš pazúre ani svietiace oči, ale spriaznenú dušu áno." to mi teda nemusíš pripomínať.

,,Znamená to, že ak by som raz mala deti, budú mať aj oni svoju spriaznenú dušu?" zaujímam sa. Nie, že by som chcela mať deti s Danielom (Božechráň!) ale zaujíma ma to. Či by si pre ne prišli rovnako ako pre mňa. Alebo by som mala chlapca a ten by svoju polovičku musel ísť hľadať... Dosť polemizovania!

,,Ak by si mala deti s vlkodlakom, teda ehm... Danielom, áno. Ak by to bol normálny človek, tak nie. Podľa toho čo viem, keď si zo štvrtiny vlkodlak, je to posledné štádium, kedy môžeš mať svoju spriaznenú dušu."

,,Aha." zmôžem sa až na takúto zmysluplnú odpoveď. Stále mi to nejak nedocvakáva. To všetko, čo sa okolo mňa deje. Nával nových informácií. Som vlkodlak. Mám vlčie korene!

Ale to je už minulosť, a tú treba hodiť za hlavu. Čo bolo, bolo. Teraz sa sústreď na tento okamžik. Na Daniela.

Nie! Nehodím všetko za hlavu! Školu, budúcu prácu, rodinu! Seriem na nejakého Daniela! No tak sme spriaznené duše, a čo. Ujsť odtiaľto môžem tak či tak a nič ani nikto mi v tom nezabráni!

,,Deje sa niečo?" položí mi Izzy ruku na plece.

,,Tvárila si sa tak...nazúrene." dokončí. No veď aj mám byť prečo.

,,Nie, v pohode...len, vieš...ako to bude teraz? Už nič nebude ako predtým... Mala som vcelku dobrý život, ktorý mi včera večer prekazil Dan tým, že mi cez okno vošiel do izby." do očí sa mi nahrnú slzy. Z obáv, a toho, čo príde. Neviem, čo mám čakať, ako tu normálne žiť a na všetko zabudúť. Isabela ma vtiahne do objatia. Vtedy sa už slzám nebránim a nechávam im voľný priechod. To, že Izzy bude mať zmáčané celé tričko, je teraz nepodstatné.

,,Mám strach." vzlyknem. Ona ma pohladí po chrbte. Naozaj je to dobrá osoba.

,,Ja viem, ja viem..." tíši ma.

,,Dan! Čo tu robíš?" skríkne zrazu a mnou mykne. Odtiahnem sa od nej a pozriem sa na osobu stojacu pred nami. Čierne džínsy, čierne tričko, čierne vlasy, zelené oči, úžasne krojené pery, výrazné lícne kosti, vyšportované svalnaté telo.

Nik iný ako sám Daniel Salvatore.

,,Čo tu robíš?" naberiem odvahu a spýtam sa ho polohlasne. Koniec koncov, je to moja nespriaznená duša.

,,Vycítil som tvoj smútok. Prečo plačeš?" doprdele! Kľakne si ku mne a zotrie mi z líca neposlušnú slzu, ktorá si vybojovala cestu von. Keby sme boli v lacnom romantickom filme, tak by ma teraz pobozkal a povedal mi, ako veľmi ma ľúbi. Ale my nie sme v žiadnom filme. Toto je krutá realita, ktorá rozdáva facky jedna radosť. Uhnem od jeho dotyku a zagánim naňho. Nie, ešte som sa s tým nevyrovnala a ani sa tak skoro nevyrovnám. Možno nikdy.

,,Nedotýkaj sa ma." zašepkám. Danielovi sa na tvári usadí ten istý bolestný výraz, ako keď som mu to povedala prvýkrát.

Vyzerá pri tom tak bezbranne! Nemôžeš ho takto nechať! Týmto spôsobom ho mučíš!

Tak mučím. Veď práve toto som chcela, nie? Dám mu pocítiť to, čo mi spravil, ako so mnou zaobchádzal. Dám mu pocítiť to, ako ho nenávidím.

Dan sa zdvihne na nohy a venuje mi posledný pohľad predtým, ako odpochoduje preč. Potom si uvedomím, že Izzy tu ešte stále je a celú túto scénku videla.

,,Mu to dávaš riadne vyžrať. Ale nemám ti to za zlé." žmurkne.

•••

Izzy ma zavedie do izby, lebo, pravdu si povedzme, stratila by som sa tu. Predtým než odíde mi dá výstrahu o mojom úteku. Prečo si všetci myslia, že chcem odtiaľto zdrhnúť? I keď, nehovorím, že to nie je pravda...

Zvalím sa na tú veľkú posteľ a pritisnem si vankúš k telu. Viečka mi oslabujú, a ani neviem ako, zaspím.

Zobudím sa na pravidelné odfukovanie vedľa mňa. Niekto má okolo mňa omotané ruky. Doriti!
Pozriem sa na dotyčnú osobu, ktorá chce asi schytať pár preventívnych.

Daniel. Jasné. Veď kto iný, však? Keď spí, tvár má úplne uvoľnenú a vyzerá ešte krajšie ako predtým. Vážne, tak sexy človeka som ešte nevidela. Čo ak to má čo dočinenia s tým, že je vlkodlak? Áno, určite to bude tým. V tomto zámku je totiž nadpriemerne pekný každý.

Musím sa od neho dostať. Snažím sa vymotať zo zovretia jeho rúk, ale on potichu zamrnčí a pritiahne si ma ešte bližšie. Až teraz si uvedomím, že on vlastne nemá tričko. Dokelu. A moje výstrahy o tom, aby sa ma nedotýkal, asi prepočul.

Celým telom mi prechádzajú zimomriavky a znova ten pocit vibrovania. Nie je to nepríjemné, skôr je to dosť...dobré. Napadne mi, ako to vníma on, keď je vlkodlak. Neviem si ani predstaviť, čo za pocity v ňom musím vyvolávať. Asi sa musí dosť krotiť.

,,Zlatko, nemrv sa tak. Určitej časti môjho tela to moc neprospieva."

♥ Hello loves ♥

Ako sa mi máte? :) A čo poviete na kapitolu? A koniec? 😂

XoxoPaula