Mr. Alpha

Dvanásta

Idem odtiaľto preč.

Dávam si dobrý pozor, aby ma nikto neuvidel. Aj keď je to nereálne a zostáva mi len nádej a dúfať. A ešte k tomu neviem ako sa odtiaľto dostať! Ale ja musím ísť preč...od neho. Ešte sme si k sebe neurobili žiadny citový vzťah, teda aspoň ja. V ňom to určite vrie už len keď ma vidí, ale ja nemôžem za to, že je vlkodlak!

Prekliaty svet! Musia existovať spriaznené duše?!

Prehupnem sa cez zábradlie a po tisíci krát ďakujem Bohu za svoju výšku. Meter sedemdesiatdeväť. Často sa mi za to v škole smiali, ale ja som ich mala na háku. Oni to v hlavách vtedy ešte nemali úplne dozreté. Nemám im to za zlé.

Nohu položím na rám okna podomnou a len dúfam, aby som odtiaľto nespadla. To by ešte len bola pohroma, keby sa ten egoista dozvedel, že som sa pokúsila o útek. Pomaly sa presuniem až na kraj rámu a potom nohu položím na dolnú parapetu. Na moje prekvapenie, ešte som nespadla. Len dúfam, aby v tom okne nikto nebol a nebonzol ma.

Pomaly presuniem na parapetu aj druhú nohu. Našťastie v okne nikto nie je. A už som asi len dva metre nad zemou. Skočím dole a poobzerám sa. Nikde nikto. To sa mi páči. Len ako prejsť von? Hlavná brána nepripadá do úvahy. Sú tam strážnici a tí by ma určite nepustili von bez dozoru. Musím nájsť nejaký iný východ. Navyše na každom rohu sú kamery a keď sa Dan dozvie, že som odtiaľto zdrhla, určite dá prekontoroľovať všetky zábery.

Začnem kráčat popri stene a snažím sa byť potichu. Zrazu ale započujem hlasy. Ihneď sa schovám za krík a čupnem si. Už sa len modliť a bude to v poriadku.

,,Je taká nemastná neslaná. Čo ja viem? To jej správanie sa mi nezdá. A tie jej pehy! No fuj!" povie nejaká žena, myslím, že je zo svorky. Počula som ju pri stole pri jedle. Ona...hovorí o mne. Keby som bola v inej situácii, tak to len tak nenechám, lebo si po hlave skákať nedám, ale teraz je tá ženská vo výhode.

,,Hej. Daniel si ju bude musieť prevychovať. Takú dlháňku bláznivú!" zasmeje sa druhý hlas. Nech si riešia svoje životy a problémy, nie tie moje! Teraz by som tam mohla nabehnúť a poriadne im to vytmaviť. Chcela by som vidieť tie ich pohľady.. Ale neurobím to. A okrem toho, prezradila by som sa. Aj tak mi sú ukradnuté. Potrebujem sa odtiaľto dostať, a nie riešiť nejaké dva vymyté mozgy.

Hlasy sa postupne vzdiaľovali a ja som si vydýchla. Konečne som nakukla cez krík a postupovala popri stene, až som sa dostala k nejakej malej, machom obrastenej bráničke. Bola celá drevená, kľúčová dierka už ani nebola vidieť a okolo nej bolo všetko zamurované. Ako všade v tomto komplexe. Kam vedie? Skúsim šťastie? Pomaly som pootočila kľučkou a dvere povolili. Nie sú zamknuté! Len ešte že čo je za nimi. Sloboda?

Pomaly som otvorila dvere potiaľ, aby som sa cez ne mohla prepchať. Prekĺzla som von a ocitla som sa v hustej tme. Predomnou nič, iba hustá tma a čierny les, z ktorého vám ihneď naskáču zimomriavky.

Ocitla som sa vonku. Vonku z tej prepychovej klietky. Som na slobode, ale bohvie, kam až siaha ten les a kam sa dostanem?

Neostáva mi nič iné, iba ísť tam, kam ma nohy zavedú.

Začala som postupovať stále hlbšie do lesa. Nevravím, že nemám strach. Popravde, som dosratá až za ušami. Ktovie, aké tvory sa tu skrývajú asi o desiatej večer.

Cesta, ak sa to tak dá nazvať, stále stúpala hore na horizont a ja som fučala ako býk, ale nezastavovala som.  Šľapem už dobrú hodinu do kopca. Daniel si už určite všimol, že som zdrhla. Jeho chyba! Nemal byť taký egoista a pán sveta! Stavím sa, že teraz dal po mne pátranie a hľadá ma minimálne celý palác. Mala by som si švihnúť, predsalen, oni majú štyri nohy, a ja len dve...

Vystúpila som až na horizont a predomnou sa mi naskytol výhľad na celé mesto, množstvo malých svetielok, ktoré osvetľujú noc. Bolo to krásne, ale ja som musela ísť ďalej. Preč od tohto všetkého. Nájsť nejakú malú chatku, možno nejakú dobrú dušu, ktorá by mi odtiaľto pomohla.

Postupujem po horizonte smerom na dol a les je stále hustejší a hustejší. Snažím sa nastupovať ľahko, ale vetvičky podomnou praskajú tak či tak. Nesmiem byť nápadná. Je mi jasné, že aj hneď teraz by ma mohli nájsť ľudia z The Royal Pack.

Vetvičky pod mojou váhou stále praskajú, ale pridáva sa k nim aj iný zvuk. A ten zvuk nejde odo mňa. Niekto sa ku mne približuje a ide oproti mne.

Táto situácia je totálne v riti!

Nemám sa kam schovať, tak sa rýchlo presuniem za väčší strom vedľa mňa.

Aké detské a naivné, Vicky...

Zvuky sa stále približujú, je ich viac. Tipujem to na minimálne desať ľudí. Potichu sa rozprávajú, ale nerozumiem ich jazyku. Znie to ako španielčina. Zrazu zastanú a dych sa mi zasekne v krku. Doslova mi prestane byť srdce. Zrazu ucítim na krku niečí dych.

Kurva.

Nesmelo sa pozriem na dotyčného, čo mi prekazil plány, ale ihneď ma od prekvapenia odhodí dozadu a ja spadnem na tvrdú zem. Je to nejaký muž v strednom veku, ale jeho chrup vyzerá dôchodcovsky. Usmieva sa na mňa ako na nejakú večeru a mne to vážne naháňa strach, ale nemôžem sa opovážiť kričať. To by som skončila úplne.

Až teraz si všimnem ostatných. Prevažne sú to muži. Dokopy ich je všetkých asi pätnásť, odhadujem. Na chrbtoch majú veľké batohy a pozerajú na mňa ako teľa na nové vráta.

Zrazu ten muž so štrbavým úsmevom príde bližšie ku mne a čupne si. Ja sa ešte viac natlačím na zem.

,,Čo dievča ako ty robiť samé v lese?" teraz je v jeho neúplnej angličtine cítiť španielky prízvuk ešte viac.

,,Ja... Utekám." dostanem zo seba poťažky a prehltnem žlč, čo sa mi hromadí v hrdle.

,,Ty a utekať? Kam? Odkiaľ ty utekať?"

,,Zo svorky... Nehcem tam byť, tak sa snažím utiecť." poviem.

Zrazu sa do rozhovoru zamieša aj iný chlap. ,,Hmm... Mladé mäsko. Také ja rád. Mohla by sa hodiť." zalizne sa. Nie nie nie...

,,Ja... Fakt musím ísť, prepáčte mi to ale..." začnem sa stavať na nohy ale ten pofidérny chlap ma surovo schytí za zápästie a trhne k sebe.

,,Nie tak rýchlo. Ty ísť s nami. My potrebovať teba." zovretie ešte zosilnie. Snažím sa mu uniknúť, ale nejde to. Má silu ako kôň.

,,Nie! Musím ísť preč! Nechajte ma!" skríknem a potom sa mu zakúsnem do ruky. On ma pustí a bolestivo zreve. Ja na nič nečakám a rozbehnem sa preč. Neutekám ale dlho, lebo niečo tvrdé mi narazí do lebky.

Potom bola už len tma.

Dlho nebola časť.

Ja viem!

I'm sorry... Vážne sa ospravedlňujem ale mám toho moc a nie, toto nie sú výhovorky. Týždne mám nabyté tak ako nikdy, do toho sa mi do života priplietol aj jeden zaujímavý človek...a tak. Dúfam, že ma aspoň vy chápete. ♥ A tiež dúfam, že som sa vám za to čakanie aspoň odvďačila touto časťou! :D ♥

See you soon

Paula.