Mr. Alpha

Devätnásta

U Harryho som bola asi do jednej nadránom. Potom ma išiel vyprevadiť domov, rozlúčili sme sa. Potichu otvorím dvere a vojdem dnu do domu. Po špičkách prejdem až do svojej izby na poschodí a zavriem za sebou dvere. Zhodím zo seba krvavo červené šaty a prezlečiě sa do pyžama, ktoré pozostáva z kraťasov a pohodlného, voľného trička. Zvalím sa na posteľ a tvár zaborím do vankúša. Po chvíli sa pretočím na
bok. Ale niečo tu nehrá. Ako keby... Som cítila, že tu niekto je. Začnem sa trocha báť, ale aj tak zvíťazí zvedavosť a pokušenie. Obrátim sa na druhý bok.

,,Kristep-" zvriesknem, ale nedopoviem slovo, pretože mi ten dotyčný priloží studenú dlaň na ústa. Snažím sa rozprávať, metať, ale vychádzajú zo mňa len tlmené skomoneliny. Ten chlap má ale silu!

,,Pustím ťa, keď mi sľúbiš, že nebudeš vrieskať." prehovorí. Jeho hlboký hlas sa mi zarezáva do uší. Ako keby tak zvláštne vibroval. Je to divné! Celé toto je divné!

Nakoniec prikývnem. Zostáva mi snáď iná možnosť? Chcela som pišťať, jačať, kričať, ale rozmyslela som si to pri pohľade do jeho očí. Mali krásnu zelenú farbu. Pri pohľade na ne ste sa roztápali ako maslo na panvici. Cítila som v nich zvláštnu istotu.

Dotyčný mi zloží dlaň z úst. Prisadne si ku mne na posteľ. Počkať, ako sa sem, dofrasa, dostal?!

,,Ako si sa sem dostal?!" zvriesknem naňho šeptom. On sa len uškrnie a ukáže svoj žiarivý úsmev. Och, pre milosť, ten úsmev!

,,To potom." znova prehovorí.

,,A čo teraz?" znova sa ho spýtam. Stále nechápem, čo robí cudzí chlap v mojej izbe, sedí na mojej posteli a zhovára sa tu so mnou ako keby sa nič nedialo!

,,Na začiatok sa predstavíme." povie a podá mi ruku. Váham, či ju prijať. Je to ako buď/alebo. Ak ju prijmem, spoznáme sa, povie mi, čo tu robí a všetko mi vysvetlí. Ak nepríjmem, môže ma uniesť, zabiť, predať na trhu s bielym mäsom...

Vložím svoju ruku do tej jeho. A vtedy to pocítim. Pocítim to zvláštne spojenie. Medzi nami.

,,Som Daniel Salvatore."

•••
KONIEC SNOV
•••

,,Querido..." ten vzdielaný, a predsa tak známy hlas...

,,Querido, no ták, zobuď sa. Už bude všetko dobré..." ako vieš?

,,Noták, prosím... Sprav to pre mňa..." na mojej ruke pocítim slabý stisk. Začnem vnímať pohyb očných viečok.

Otvorím oči.

Nachvíľu ma oslepí ostrá bieloba.

Potom však začnem vnímať obrysy. Farby.

Som v nemocnici. Pri mojich nohách leží nejaký chlap. Má husté tmavé vlasy a drží ma za ruku. Začnú mnou prechádzať vibrácie. Ihneď si spomeniem... A opätujem mu nepatrný stisk.

V tom sa na mňa uprene zadíva pár smaragdových očí, ktoré sa začnú napĺňať slzami. Garantujem vám, že krajšie na svete nie sú.

Zdvihne sa a tvár mi zoberie do rúk. Po líci mu stečie prvá slza.

,,Vrátila si sa mi." a venuje mi bozk. Náš prvý bozk. Taký sladký... Moje srdce práve explodovalo. Slovami neviem opísať, čo sa práve odohráva v mojom vnútri. Nie to ešte v jeho...

,,Vrátila." zopakuje.

Áno, kvôli tebe som sa stratila, a znova ožila, Daniel Salvatore.

•••

Božemôj.... neviem, ako inak mám začať. Alebo, hlásim COMEBACK?! Ani neviete, ako ste mi chýbali. ❤️ Nevydať časť od augusta, áno, augusta, to je dlhý čas na to, aby som si utriedila životné priority, a samozrejme, napísala aj novú časť, všakže. :D Zároveň sa vám chcem veľmi, veľmi poďakovať za tie čísla, ktoré tu skáču, a predovšetkým tie super komentáre, ktoré ma práve k tomuto dokopali. Tak ja už nebudem ďalej obkecávať, len dúfam, že sa vám časť páčila, aj keď bola veľmi krátka, ale odteraz to už bude normálne. A určite sa už mnohí potešili, že skončili Victoriine sny, ktoré ste tak nemali radi. :D Takže odteraz, sľubujem, že sa polepším! Prajem vám ešte pekný pondelok, AHOJTE! ❤️